Štúdium v USA- Game over

Veľké finále:

game over

Na výmennom pobyte v USA som bol už sedem mesiacov, počas ktorých som sa trikrát sťahoval. Ani raz to nebolo na moju žiadosť a určite nie mojou chybou. Viac si môžete prečítať v predchádzajúcich článkoch.

Po prvýkrát som žiadal CIEE o zmenu rodiny ja. Na starosti to mal chlapík menom Simeon, ku ktorému sa ešte dostanem. Po zhruba mesiaci v novej rodine sa všetko pomaly, ale isto začalo rúcať. Vyšlo najavo, že moja nová rodina bola na mizine a v žiadnom prípade si nemôžu dovoliť výmenného študenta. Hrozilo, že nám odpoja elektriku a pod. Nebudem to celé opisovať, ale naozaj to nebolo dobré. Vychádzali sme spolu dobre, ale žiaľ moje ďalšie zotrvanie tam nebolo vhodné. Preto som po polroku dobrovoľne zavolal na hot-line CIEE. V kontakte som bol so spomínaným Simeonom. Úprimne, je to idiot!! Hodinu som sa mu snažil vysvetliť čo sa deje a on ma stále presviedčal, že je všetko v poriadku.

Kontaktoval som Tonyu, Studentagency, rodičov a začal som hľadať možnosti na vlastnú päsť. Tisíce km od vašej rodnej Európy sa nemôžete spoliehať na nikoho okrem seba. Toho som sa držal a po chvíli „googlenia“ som našiel pravidlá vlády USA, ktoré udávali podmienky pre agentúry ako CIEE. Našiel som zopár zaujímavých pravidiel vzťahujúcich sa na CIEE. Nepamätám si ich všetky, ale tu je zopár z nich:

  1. Študent musí byt v kontakte so svojou rodinou v predstihu.
  2. Agentúra si musí pred umiestnením študenta rodinu preklepnúť.

A to nespomínam, že na papieroch som už od môjho príchodu stále býval u inej rodiny. Pri ďalšom rozhovore som Simeonovi spomenul tieto vládne nariadenia, a čuduj sa svete, začali mi hľadať rodinu. V tej mojej vládla tichá atmosféra, lebo sa dozvedeli, že chcem odísť. A aj keď si uvedomovali, že to bude najlepšie, zrejme sa urazili. Situáciu komplikovalo ich tvrdenie:“ Tu je všetko v poriadku.“ Samozrejme, CIEE verili rodine a mysleli si, že nemám nič lepšie na práci ako sa zase sťahovať. Tonya o zlej situácií v rodine vedela a dala mi za pravdu. Simeon mi teda po asi týždni uveril. Mal som čakať, hľadajú mi novú rodinu.

Aké bolo moje prekvapenie, keď mi po týždni zavolal Simeon zo správou:“ Rozhodli sme sa, že ťa posielame domov.“ V tom momentne som sa neudržal a trošku dosť som mu vynadal. Odvtedy som bol v kontakte už len s jeho nadriadeným, a konečne som nemal pocit, že komunikujem s niekým menej chápavým. Dozvedel som sa, že som neprispôsobivý, v škole mám hrozný prospech, fajčím a iné blbosti. Na každý z ich dôvodov poslať ma domov som uviedol logický a pravdivý protiargument.

Moja údajná neprispôsobilosť nebola nič iné ako veľký výmysel. Stále ma sťahovali a ja som bol ticho. Keď som sa ozval, tak som bol neprispôsobivý!! A hrozný prospech v škole? Opäť chyba CIEE. V novej rodine som vymeškával výrazne viac ako u Tonye. A keďže som stále „býval“ v inej rodine, škola vždy volala k nim. Tí o ničom nevedeli, a tak som mal „neospravedlnené hodiny“. Tým sa mi výrazne znížilo denné hodnotenie, čo sa odrazilo na celkovom prospechu. Išlo však len o administratívnu chybu a nemalo to nič spoločné s mojimi reálnymi známkami. Keď som doniesol potrebné ospravedlnenky od mojej reálnej rodiny, prospech sa ihneď dostal na slušnú úroveň. A to nespomínam, že na vysvedčení v prvom semestri som mal takmer čisté A, za čo som dostal od CIEE pochvalu. A moje fajčenie? Fajčil som dávno pred príletom do USA a žiadnej z rodín to nevadilo. Vadilo to len Simeonovi, ktorý ma ani osobne nepoznal. Dúfam, že vidíte aké hlúpe a nezmyselné dôvody CIEE použilo na moje vylúčenie.

Od toho telefonátu sa všetko zbehlo veľmi rýchlo. Keď som bol v škole, prišla mi na mail letenka. CIEE ju hradila na vlastne náklady, čo bolo viac ako podozrivé. Svojim prieskumom vyššie spomínaných pravidiel som zrejme spravil dojem. A keď som im spomenul, že chcem ísť na imigračné nahlásiť ich porušovanie, podozrivo rýchlo sa ma snažili zbaviť.

Vyletel som zo školy, veci nahádzal do kufra a volal Jesusovy. Medzitým som si zabookoval hotel a stihol sa pohádať s rodinou. Keby od začiatku povedali pravdu, že si ma ďalej nechať nemôžu, mohlo to dopadnúť inak. CIEE ma chceli na poslednú noc premiestniť k Tonyi, ktorá by ma na ďalší deň zobrala na letisko. To som odmietol a čakal na Jesusa.

Naložil som kufre do auta a už ma nebolo. Volala mi Tonya, že mám ísť k nej, lebo ma dá hľadať polícií. Volal som na našu ambasádu v USA, aby som si potvrdil, že to je hlúposť a žiadna polícia ma hľadať nemôže. Začal som sa cítiť ako v nejakom akčnom filme.

Chalanov som pozval na večeru do známeho podniku Hooter´s. Sporo odeté krásky nám doniesli extrémne pikantné krídelka. Mexičania s nimi problém nemali, ale pre mňa to bola sila. Po tejto „dračej“ večeri sme sa vybrali na nočný tuning zraz. Hodnú chvíľu sme tam boli na najlepšom aute. Spoznal som tam ďalších Európanov, ktorý v USA žili trvalo. Pár dievčat z okna kričalo, že nás miluje. Ťažko sa to tam opúšťalo. Jesus ma vysadil pred mojim motelom, rozlúčili sme sa a vydal som sa na izbu.

Ráno som ešte navštívil centrum, kde som potreboval niečo vybaviť a dal si posledný obed v americkom McDonalde. Podvečer som rezignovane nastúpil do lietadla smerujúceho do Paríža. Našťastie išlo o nočný let, tak som sa vyspal a lepšie vstrebal časový posun. V Paríži som mal niekoľko hodín času na prestup do Viedne. Vydal som sa na krátku prehliadku mesta, ale zablúdil som v bludisku podzemných chodieb metra a takmer som nestihol lietadlo.

airfrance

Toto je koniec môjho príbehu. Určite je toho viac, čo by sa dalo napísať, ale toto je to hlavné. Stále si píšem s mojou host-mamkou, ktorá bola moja jediná pravá host-family a písala, že som od nich nemal odísť, že ma mali radi, a keď som odišiel všetko sa zmenilo. Nakoniec chcem poďakovať mojim rodičom, vďaka ktorým som mal túto možnosť a každej jednej host-rodine, u ktorej som bol. Oni to totiž robia zadarmo, takmer všetky peniaze idú agentúre, s ktorou ako vidíte to môže byt všelijaké. S odstupom čašu to vidím pozitívne, tento pobyt mi dal naozaj veľa.