Štúdium v USA- Georgia

Atlanta

Po krátkom lete s prestupom vo Philadelphií som pristál na najrušnejšom letisku sveta – Atlante a môj výmenný pobyt sa oficiálne začal. Medzi terminálmi jazdí metro a k mojej batožine som to mal štyri zastávky, čo dokazuje veľkosť tohto letiska.

Pri vstupe do príletovej haly som sa zvedavo obzeral a očakával moju novú rodinku. Vyzdvihla ma koordinátorka v sprievode Slovenky, ktorá u nej bývala. Moja budúca rodinka bola na dovolenke, a tak som býval týždeň u koordinátorky. Spoločnosť mi tam robila spomínaná Slovenka Katka a Kórejka, ktorej meno sa ťažko píše. Na večeru sme išli k rodičom mojej dočasnej host-mamky. S plnými žalúdkami sme večer hrali pred domom schovávačku spolu s deťmi od susedov. V prvý deň bolo toho na mňa veľa a spolu so šesť hodinovým časovým posunom nastal vhodný čas na poriadny spánok.

Atlanta sign

Nová škola ? Omyl !!

Po pár dňoch dospávania New York-ských parties a časového posunu nastal čas registrácie v mojej novej škole. Predtým sme sa ešte zastavali v medicínskom centre, kde mi dali dve injekcie. Vraj očkovanie, tss. Škola v USA vyzerá veľmi odlišne ako na Slovensku. Budova pred ktorou som stál sa podobala skôr na administratívnu budovu. Trávnik bol pekne udržiavaný a omietka držala na svojom mieste. Študenti mali k dispozícií veľké parkovisko a budova bola plne klimatizovaná. Po vstupe som si všimol typické skrinky, na ktoré sme zvyknutí z filmov.  Nie len vonkajšok, ale aj vnútro školy pôsobilo moderným dojmom. Pri registrácií sa ma pracovník spýtal: „Koľko máš rokov?“ Odpovedal som: „V lete som mal 18.“ „Tak to je mi ľúto, ale prijímame len študentov pod osemnásť,“ odpovedal. V USA majú o jeden rok školy menej a bol som pre nich jednoducho moc starý. Zhrňme si to: Do posledného dňa pred odletom som nevedel, či vlastne na výmenný pobyt do USA pôjdem, počas pobytu v NYC mi dva krát zmenili štát a rodinu a po takmer týždni sme zistili, že škola ma ani neprijme. To znamenalo, že sa musím presťahovať do inej oblasti. Moja pôvodná rodina bola stále na dovolenke, a tak som  nemal ani možnosť ich spoznať.

Prvé sťahovanie:

Zopár nasledujúcich dní sa nič nedialo. Moja dočasná host-mum mi usilovne hľadala novú rodinu, ale žiaľ bezvýsledne. Nakoniec sa jej to predsa len podarilo. „Adoptovať“ si ma mala ďalšia koordinátorka CIEE. Všetky veci som mal v kufri, a tak som s balením nemal problém. Hodil som kufre do auta a hor sa do ďalšieho neznáma. Bol som trošku zmätený, lebo som bol vysadený v marketingovej spoločnosti, kde si ma prevzala mladá pani. Cestou som zistil, že je to dcéra mojej budúcej rodinky, ktorá si pre mňa príde večer do Atlanty. V kabriolete sme uháňali do hlavného mesta Georgie, kde som mal stráviť poobedie. Navštívili sme obchodný dom, kde som investoval do turistického zapaľovaču a poldecáku s logom štátu.

Moja nová rodinka si ma vyzdvihla u ich dcéry doma neďaleko centra Atlanty. Práve som fajčil pred domom, keď som ich prvý krát uvidel.Bol to sympatický starší manželský pár. Ihneď si ma naložili do auta a opäť som bol na ceste. Smerovali sme do asi 80 km vzdialeného mestečka Greyson, ktoré sa malo stať mojim novým domovom. Aj keď cesta prebiehala v znamení trápneho ticha, moja nová rodinka mi bola sympatická.

Vystúpil som pred pekným, celkom veľkým domom so záhradou. V izbe som mal manželskú posteľ, čo som náležíte ocenil. Všetci sme boli unavení, a tak sme formality nechali na ráno a vrhli sa do krajiny snov.

Climbing trip:

Po pár dňoch v novej rodine, ktorú tvorila koordinátorka CIEE Tonya a jej manžel Joe, som sa v spoločnosti ostatných exchange študentov vybral na trip do divočiny. Stretli sme sa na parkovisku, kde som spoznal prvú Slovenku v Georgii, Brendu. Smerovali sme do neďalekých kopcov, kde sme mali dostať základy horolezeckého výcviku. Na moje rozhorčenie baby dostali samostatnú chatku, čo prekazilo moje večerné plány.

Keďže sme sa mali naučiť šplhať, ráno sme dostali prilby, horolezecké topánky a boli sme vyslaní na tréningovú stenu. Kto ma pozná vie, že šplhanie naozaj nemám rád, ale túto stenu som na svoje prekvapenie zvládol. Tí, čo sme to zvládli bez ujmy na zdraví sme hrali futbal, alebo sa ulievali v kríku s cigaretou. Dokopy nás tam bolo asi 20 a z toho 15 dievčat a jeden Rob Pattison. Óó áno, zabudol som spomenúť, že spolubývajúci Miloš sa naozaj veľmi podobal na slávneho upíra. Otázky typu: “Miloš, dones mi ukázať Bellu,“ mu značne prekážali. Odkedy som priletel na výmenný pobyt do USA som nemal poriadnu možnosť sa zabaviť s niekým v mojom veku. Preto som si tento výlet naozaj vychutnával a bola škoda, že sa blížil náš posledný spoločný deň.

V posledný deň tripu na nás čakala ostrá horolezecká skúška na celkom vysokých skalách. Zbalili sme veci, upratali chatku a s obavami sme nasadli do áut. Ku skalám sme absolvovali krátky výstup, počas ktorého sme mali krásny výhľad na okolitú krajinu. Inštruktori zostali na previse, kde spúšťali a zaisťovali laná. Pri pohľade hore mi bolo jasné, že sa tam veru nevyšplhám. Rýchlo som si dal status: „Idem šplhať s Pattisonom.“ Miloš sa nepotešil a podľa jeho výrazu som mal podozrenie, že sa pokúsi zaútočiť na moje lano. Ako som predpokladal, vyšiel som do štvrtky kopca a to mi stačilo. Keď došplhal posledný člen našej zostavy, celý špinaví a zničení sme nasadli do áut a vyrazili domov.

Nová škola: „Pokus č. 2“

 

Samozrejme, keď nastal čas zaregistrovať ma v novej škole, nastal problém. Tonya bývala dosť ďaleko od spádovej oblasti mojej potenciálnej školy, kvôli čomu by ma nezobrali. Vyriešili sme to elegantne, menším klamstvom. Tonya mala kamarátku v blízkosti školy, a tak sme na papiere jednoducho napísali, že bývam u nej. Mal som veľké šťastie, že som dostal takú úžasnú rodinku a boli ochotní ma voziť každý deň do školy vyše 20 km(spolu 40 za deň). Po registrácií na „školskom úrade“ som na oficiálne prijatie čakal dva týždne.

Po mesiaci v USA pre mňa nastal prvý školský deň. Tonya ma vyložila pár minút pred školou, aby som si stihol zapáliť. Ako som tak kráčal, budova predo mnou sa mi nejako nepozdávala. Po bližšom pohľade som zistil, že stojím pred škôlkou. „Tonya, kde si ma to vyložila,“ hovoril som si v duchu. V škôlke mali zo mňa srandu, a vysvetli mi cestu ku strednej škole, kam som patril.

Môj rozvrh tvorili : zoology, weightlifting, drama a U.S law. Každá hodina mala 90 minút a každý deň sa opakovali. Myslím, že som si zvolil dobré, jednoduché a zaujímavé predmety. Ihneď ma zaujal rozdiel v školskom systéme v Amerike. Poznámky si študenti nepísali, ale ich dostali vytlačené a len si ich zakladali do „all in one“ zošita. Aj prístup učiteľov bol na míle vzdialený tomu nášmu. U nás sa väčšinou správa ako vrchný diktátor, v USA sa snažil so študentmi vytvoriť rovnocenný vzťah. Je síce pravda, že Američania si ani zďaleka nedovoľovali to, čo naši študenti. Ďalší obrovský rozdiel bol v samotných ľuďoch v škole. Nikoho ani nenapadlo opisovať, vyrušovať, alebo nebodaj ísť za školu. Na dráme sme si hádzali loptičku a na mňa začal doliezať kultúrny šok. Naozaj som si myslel, že sa stále nachádzam v škôlke, do ktorej som zablúdil ráno. Všetci boli milí, ale mentálne mi pripadali ako 12 roční občania Slovenska. Ďalší prúser sa mi podaril hneď po skončení školy. Zapálil som si pri študentskom parkovisku, čo som nepovažoval za nič výnimočné. Všetci na mňa vrhali šokujúce pohľady, chalani si prišli vypýtať cigu a dokonca sa za mnou zastavila pekná holka, Jessica. Po tom ako som si vypýtal jej fb mi ozrejmila, že som stále v školskom areáli, kde je fajčenie zakázané. V momente, keď to dopovedala, sa objavila školská security, ktorá ma zobrala do kancelárie. Po telefonáte s Tonyou zistili, že som výmenný študent a je to môj prvý deň.