Stopom do Turecka

Úvod:

Tak konečne sem pridávam ďalší článok, tento krát bude o mojej ceste za dobrodružstvom  počas ktorého som zažil veci dovtedy nevídané. Táto cesta stopom do Turecka sa odohrala v Júni 2012 a trvala cca. 3 týždne. Spomínam si, ako keby sa to odohralo včera a úprimne môžem povedať, že práve na tomto tripe  som zažil jedny z najkrajších chvíľ v mojom doterajšom živote.

Ako obvykle som sedel znudene doma, pozeral nejaké tie „náučne“ programy v telke a bol sám so sebou spokojný, lebo som pred nedávnom úspešne zmaturoval. Ako tak išli v telke reklamy uvedomil som si, že od mojich posledných ciest ubehla nejaká tá doba a zase som začal cítiť pocit stereotypu, ktorý sa ja asi nikdy nenaučím zvládať. Vykašlal som sa na „náučný“ program typu „Brainwashing TV“ a klikol na Hedvábnu stezku.Ako som tak čítal diskusie o spolu cestovaní nič sa mi nepáčilo a tak som sa rozhodol založiť nový príspevok. Môj plán bol Turecko, alebo Španielsko. Zrozumiteľne som napísal koho hľadám, kam chcem isť a iné potrebné detaily. Neprešla dlhá doba a na moje prekvapenie sa mi ozvalo pár ľudí. Ako som si tak s nimi písal, nakoniec „výberové konanie na spolucestovateľku“ s prehľadom vyhrala ako ináč holka z Česka :).Neviem prečo ,ale rovnaký inzerát som dal aj na Slovenskú stránku a tam sa mi ozvala ak si dobre spomínam jedna baba a tá potom neodpisovala. Začínam si myslieť, že Slovenky a stopovanie nejdú dohromady. Na rozdiel od môjho predchádzajúceho tripu do Paríža, sme tento krát mali dostatok času na prípravu. Ako tak maili pribúdali, začal sa konkrétne rysovať aj náš plán cesty do Turecka. Pôvodne sme mali v pláne ísť až do Gruzínska ,čo sme nanešťastie neuskutočnili. Bola to z veľkej časti moja chyba a teraz to aj ľutujem, ale pokiaľ nás netrafí meteorit, stále je čas tento plán uskutočniť :).Ako vraví jeden múdry človek: “Minulosť nezmeníš, ale môžeš ovplyvniť budúcnosť“. Vlastne už dlho rozmýšľam ísť stopom do Indie, ale to moc predbieham :).

Mapky sme mali prehliadnuté, hitchwiki vytlačené a nastal čas investovať do môjho prvého backpacku. Nebolo to ako nákup tenisiek ,alebo podobne ten veľký batoh som nebral len ako praktickú vec kam nahádžem veci. Backpack považujem za vyjadrenie časti svojho „JA“ , keď ho mám na chrbte, cítim sa slobodne, mlado, odvážne proste skvelo. Nakoniec som si jeden vybral v ExiSporte a hneď sme si sadli na plecia :).

 

Stopom do Turecka:

Deň 1

Budapest1

Keď už bolo všetko nachystané, dokonca aj couchsurfing v Budapešti kde sme chceli stráviť prvý víkend na cestách, bol čas vyraziť. S mojou novou spolu cestovateľkou Veronikou sme sa mali stretnúť na romantickom a zelenom sídlisku Petržalka. Ja som na miesto prišiel skôr a netrpezlivo na ňu čakal. Bol som zvedavý aká bude, čí si budeme rozumieť a pod. Medzičasom som si bol vedomý, že pár dní nebudem poriadne jesť a tak som zavítal do „exotickej“ Čínskej reštaurácie. Ako som tak papal, zapípal mobil ktorý mi oznámil príchod Veroniky. Rýchlo som do seba hodil posledné sústa a ponáhľal sa za ňou. Nebolo ťažké sa spoznať, keďže obaja sme mali na chrbte batohy, ktoré nás takmer prevyšovali:). Náš prvý kontakt a zoznámenie prebehlo úspešne, našťastie sa mi žiadny trapas nepodaril a nič nám nebránilo vyraziť stopom do Turecka. Spoločné prvé kroky smerovali na zastávku busu, ktorým sme sa chceli dostať do Čunova. Ako som tak študoval časy odchodov zistil som, že žiadny nám už nejde. A tak sme museli použiť alternatívu a potom sa prejsť kúsok po vlastných. S Verčou sme sa dali do reči, dali si České pivko , ktorým ma ponúkla a ja som na oplátku rozprával vtipné story zo života ,ktoré mám vždy poruke ak treba čakať na bus:).Keď sme tam čakali už asi pol hodinku a ja som vyčerpal svoje najlepšie príhody, rozhodol som sa ísť skontrolovať kedy vlastne ten autobus má ísť. Samozrejme už dávno išiel a aj ich pár okolo nás prešlo, ale na papieri s odchodmi bolo odtrhnuté jedno číslo a tak sme čakali na bus, ktorý tadiaľ ani nejazdil :).Pobavene sme naskočili už do správneho vozidla MHD a viezli sa smerom do Rajky. Náš ciel boli SK-HU hranice. Autobus nás  vysadil v strede Rajky, kde sme samozrejme nechceli ísť, ale kto mal vedieť že zastávka na ktorej sme chceli vystúpiť je na znamenie. Na moje prekvapenie v mobile mi fungovala GPS a tak sme ako tak našli správnu cestu smerom k hraniciam. Ako som sa tak pozrel na oblohu nad BA sa vznášali úplne čierne mračná a vyzeralo to ako s filmu 2012.Zatiaľ sme sa tejto búrke úspešne vyhýbali ,ale pomaly nás doháňala. Na naše prekvapenie pri nás sám od seba zastal chlapík, ktorý nás ochotne odviezol až na hranice. Pracoval ako šofér, ak si dobre spomínam  a keď sme mu povedali o našom pláne ísť stopom do Turecka myslel si, že nám šibe:).Za pár minút sme už boli na hraniciach a mali za sebou prvý stop, ktorý sme vlastne ani nemali v úmysle stopnúť:).Rýchle sme vytiahli tabuľku „Budapest“ a dali sa do práce. Ešte v ten večer sme sa chceli dostať do Budapešti. Čas plynul a stále nám nikto nezastavoval, aj keď  premávka nebola zlá. Keď už bola tma a búrka naplno udrela, spustil sa silný vietor, blesky osvetľovali oblohu a v takom počasí a ešte aj za tmy naozaj nemá zmysel stopovať. Šoféri ledva vidia pred seba a nie to si ešte všímať dvojicu s papierikom postávajúcich pod strechou bývalého hraničného prechodu. Uznali sme za vhodné isť spať a stopovanie nechať na ráno, keď sa naše šance niekoľko násobne zvýšia. S batohov sme vytiahli naše „domy“ čím myslím spacáky a stan a dali sa do práce. Vietor bol naozaj silný, takže kým sme stan rozložili dalo to naozaj zabrať. Nakoniec stál aj keď naozaj len provizórne a čakal som kedy nám ho vietor strhne. Na moje prekvapenie vydržal odolávať vetru až do rána a tak sme si my mohli venovať ničím nerušenému spánku. Milujem spať v stane v spacáku a počúvať vietor, ktorého bolo teraz až trošku moc :).

stan

Deň 2

Budík sme mali nastavený na skorú rannú hodinu ,aby sme stihli byt poobede v Budapešti. Zabalili sme stan, zjedli nejaké sušienky a vydali sa stopovať. Tento krát sme zvolili miesto hneď vedľa diaľnice. Pred hranicami museli autá spomaliť a bol tam aj odstavný pruh a dúfali sme, že to pôjde lepšie ako včera. Asi po 5 minútach nám zastala dodávka idúca priamo do Budapešti. Tu môžete vidieť rozdiel medzi stopovaním za svetla a za tmy. Náš šofér bol Rumun, ktorý niesol nejakú zásielku do Maďarska. Anglicky moc nevedel a tak sme komunikovali rukami nohami. Cesta príjemne ubiehala a my sme boli šťastný, že za pár hodín budeme v Budapešti. Veronika napísala nášmu CouchSurferovy, že okolo 3 PM sme u neho. A ako napísala tak aj bolo :).Náš stop nás vysadil v centre a my sme mali stručné inštrukcie ako sa dostať k Russelovy. Pýtali sme sa ľudí na okolo a zistili sme, že Russel býva takmer v centre a tak sme to mali len pár zastávok. Keď sme dorazili na miesto Russel bol našťastie doma a hneď nás u seba privítal. Potešil som sa, lebo bol Američan a tak som mohol konečne po dlhej dobe naplno využiť moje jazykové znalosti z USA. Do Maďarska sa rozhodol prísť učiť Angličtinu. Ďalej nám povedal o ďalších dvoch couchsurferov z Poľska. S Veronikou bol náš prvoradý ciel isť do sprchy. Ak si správne spomínam strihli sme si a ja som vyhral čo znamenalo že prvý sa idem sprchovať ja :).Keď som stadiaľ vyliezol bol to pocit na nezaplatenie. Na rade bola Veronika ktorá si tak ako ja pocit čistoty poriadne užila. Keď sme obaja boli svieži rozhodli sme sa ísť na krátku prehliadku mesta. Russ nám dal mapku a odporučil zaujímavé miesta. Rozhodli sme sa ísť do neďalekého parku kde sa nachádzalo Museum of Hungarian Agriculture. Pred vstupom do parku sa nachádza námestie kde sú veľké sochy slávnych Maďarských generálov. Samotný park bol naozaj veľký a nádherný. V strede bolo jazierko v ktorom veselo plávali kačky, ktoré sme neskôr chodili kŕmiť :).Toto miesto vám určíte odporúčam navštíviť. Park sa volá Városliget. Krásne sme si tu odpočinuli a vybrali sa do centra. Nemali sme žiadny konkrétny plán, najväčšie pamiatky sme si chceli ísť pozrieť na ďalší deň .Len tak sme sa flákali centrom a hľadali zmenáreň. Naokolo ich bolo naozaj veľa a tak nebol problém do nejakej zájsť a vymeniť euráče za Forinty.Za asi 15 EUR som dostal niekoľko tisíc forintov čo sa mi páčilo :).Verča si zamenila české korunky a mohli sme sa ísť spokojne flákať ďalej. Chceli sme ísť pozrieť do veľkej uzatvorenej tržnice, ale žiaľ už bola zavretá. Po pár hodinkách sme sa vybrali naspäť k Russovy. Ten nebol doma a tak sme si s Veronikou zahrali žolíka a kto prehral musel splniť stávku :).V batohu som vylovil ploskačku vodky a pol deci bol aj „trest“ pre toho kto prehral :).Najprv sa mi darilo a Veronika si musela dať aj keď to do nej moc nešlo :).Potom sa karta obrátila a piť som musel ja, čo už také ťažké nebolo :).Popri hraní Verča zistila, že som hrozne šteklivý a tak sa hranie kariet zmenilo na váľanie sa po gauči s cieľom uštekliť ma :).Vonku sa už pomaly stmievalo a rozhodli sme sa prerušiť hru a ísť zase do nášho obľúbeného parku. Tento krát sme boli vyzbrojený rožkami a náš ciel bol nakŕmiť turistami rozmaznávané kačky :).Cestou sme sa hrozne smiali na rôznych blbostiach a pre milovníkov romantiky tu nastal okamih keď som sa po prvý krát pozrel na Veroniku ináč ako na spolucestovateľku :).Ako sme tak kŕmili kačičky a rozprávali sa stále viac a viac som k nej začínal niečo cítiť. Dosť bolo romantiky na teraz :).Po úspešnom vhodení rohlíkov rozmaznaným, ale zlatým kačkám sme išli naspäť k Russovy. Tam nás už čakali ďalší CouchSurfery. Volali sa Jasek a Iza a tiež boli stopári. Ich trasa bola Viedeň, Praha a Budapešť kde končili svoju cestu. Boli približne rovnako starý ako ja a Veronika. Takže 18 a 19.A taktiež rovnako ako my sa po príchode k Russovy vrhli do sprchy. Keď boli všetci čistý rozhodli sme sa spraviť menšiu party. Russ zavolal svoju kamarátku ktorá ho učila Maďarčinu. Ja som vytiahol zásoby vodky a Veronika skvelé české pivo. Dobre sme sa zabávali a rozprávali svoje životné príbehy a  skúsenosti. Vonku zúrila búrka, ktorá nás prenasledovala už z BA. Večer bol v plnom prúde a s Jasekom a Izov sme sa dohodli, že na ďalší deň pôjdeme do mesta spoločne. Všetci sme boli poriadne unavený a tak sme sa vybrali do postele. Tých nebolo pre všetkých dostatok a tak si Jasek a Iza roztiahli gauč,  Russ a jeho kamarátka zabrali postele a my dvaja sme vzali spacáky a ustali si na zemi.

Budapest

Deň 3

Ráno sa nám moc vstávať nechcelo a tak sme si všetci trosku dlhšie pospali. Russ išiel učiť a my stopári sme sa spoločne vybrali spoznávať krásy Budapešti. Do centra sme dorazili okolo 11 AM a ako prvé miesto na preskúmanie sme zvolili parlament. Všetko sme poctivo fotili a netušiac kde sme, sme sa opäť bezcieľne túlali centrom. Rozhodli sme sa spraviť si prechádzku popri brehu Dunaja. Naše ďalšie kroky smerovali cez most na druhú stranu rieky kde sme zavítali na Gallét Hill .Bol odtiaľ naozaj krásny výhľad na celé mesto. Spravili sme pár úžasných záberov. Ak si dobre pamätám tu bola moja prvá spoločná fotka s Verčou :).Zliezli sme po schodoch naspäť do nadmorskej výšky pozemnej Budapešti a na chvíľu sme sa rozdelili. Jasek a Iza niekam išli a ja s Verčou sme zašli na obed. Našli sme super Čínsku reštauráciu kde sme sa lacno a super najedli. Pracovali tam veľmi milý ľudia a reštaurácia vyzerala naozaj tradičné Čínsky. Po dobrom obede sme sa prechádzali popri Dunaju, až pokiaľ sme neprišli do parku na Márgit Island. Je to umelo vytvorený ostrov na Dunaji kde je rozsiahli park, tenisové kurty atd. Tam sme sa opäť streli s našimi spoločníkmi a keďže sme boli poriadne nachodený a vonku bolo pekne slnečno rozhodli sme sa ľahnúť na trávu. Musel som byť naozaj unavený, lebo po chvíľke ležania a pozorovania oblohy som pomerne tvrdo zaspal :).Pamätám si ako ma budili a ja som úplne  rozospatý vyskočil na nohy. Poprechádzali sme sa po parku a Jasek s Izou sa rozhodli ísť naspäť k Russovy. Ja a Verča sme sa išli ešte prechádzať po meste. Ako sme tak kráčali popri Dunaju, všimli sme si zablokované ulice, veľa ľudí a rôzne vojenské auta. Vyzeralo to ako keby tam niekto vyhodil dačo do vzduchu. Keď sme sa pozreli lepšie všimli sme si aj kopu kamier, ľudí zo štábu, kaskadérske auta atd.

Budapest4

Ako sme sa neskôr  dozvedeli od  Russa , tak Bruce Willis tam natáčal najnovšiu Smrtonosnú pascu :)..Bolo naozaj hrozne zaujímavé sledovať ako sa taký veľký film natáča. Brucea sme nestretli ,ale aj tak to bol super zážitok. Chvíľu sme tam posedeli a potom sme sa vybrali späť k Russovy. Bola nedeľa a na ďalší deň sme odchádzali do neznáma :).Keď sme prišli Jasek a Iza už boli tam a zobrali sme ich ešte na rozlúčku nakŕmiť naše obľúbené kačky. Spravili sme zopár super fotiek a unavený po náročnom dni sme sa vybrali späť k Russovy. Tento krát sme zamierli takmer hneď do postele. Russova kamarátka tam už nebola a tak sme sa s Verčou natlačili na jednu posteľ a po pár dňoch v spacákoch to bol naozaj luxus. Obaja sa radi pri spánku dosť rozťahujeme a tak sme podvedome bojovali o priestor na posteli 🙂

Budapest2

Deň 4

Hneď ako sme sa zobudili sme na striedačku balili a chodili do sprchy. Jasek a Iza balili tiež, mali v pláne ísť domov do Poľska. Nás čakala dlhšia cesta a to smerom do Istanbulu kde sme mali dohodnutý ďalší CouchSurfing. Keď boli batohy opäť pobalené, všetci sme sa rozlúčili s Russom a hlavne mu poďakovali za skvelý víkend ktorý sme mohli u neho stráviť. S Poľskou stopárskou dvojicou sme sa rozlúčili na zastávke MHD pred domom a vyrazili na ďalšie stopovacie miesto. Ináč čo sa týka MHD v Budapešti tak za celý čas sme si ani raz lístok nekúpili :).Revizory chodia v reflexných vestách v doprovode polície, takže nie je problém si ich všimnúť a rýchlo vystúpiť. Neviem či je to tak stále, ale v Júny 2012 to tak bolo. Podľa Hitchwiki sme mali ísť kúsok za Budapešť na benzínku pri vjazde na diaľnicu .Pár krát sme prestupovali a asi za pol hodinku sme boli na mieste. Skúšali sme stopovať priamo na beznínke, ale prevoz tam nebol ideálny a tak nám nikto nezastavil. Skúsili sme to priamo pri vjazde na diaľnicu, čo síce nebolo úplne ideálne miesto, ale našťastie nám po chvíli zastala malá dodávka pre viac ľudí. Šofér bol Maďar, ktorý jazdil do Rakúska ako hudobník. Ako nám hovoril, tiež bol stopár a do Turecka sám niekoľko krát stopoval. My sme nevedeli či chceme ísť do Bulharska cez Rumunsko, alebo Srbsko. A tak sme od neho dostali dôležitú radu, aby sme išli cez Srbsko. Takže nás ciel bolo mesto Szeged pri hraniciach zo Srbskom. Vyhodil nás asi na pol ceste odkiaľ nás vzal kamión až na hraničný prechod. Mali sme dosť dobrý čas a dúfali sme, že ešte dnes sa dostaneme cez Srbsko až k Bulharským hraniciam.

Budapest3

Na papier sme napísali Beograd a dúfali, že Veronikin krásny úsmev zaberie :). Po chvíľke stopovania prišiel colník a poprosil nás, či môžeme ísť kúsok ďalej, jemu to bolo jedno , ale jeho šéf by mu vynadal :).Tak sme sa presunuli o pár metrov ďalej zložili batohy do trávy a opäť vytiahli našu stopársku tabuľku. O chvíľu nám zastal osobák, ktorý vzadu tahal príves z ďalším autom. Bol to mladý pár, ktorý bol niekde v zahraničí kúpiť auto. Ako sme sa tak viezli zišli sme z diaľnice netušiac kam ideme, ale o tom ten stop je že 🙂 ?Pamätám si ako vtedy Verča zaspala a padla mi na ramená. Po chvíľke jazdy po neznámom meste sa zobudila a pýtala sa kde sme. Povedal som jej, že len dačo vybavíme nech kľudne spí ďalej. Pravdaže som netušil kam nás vezú a zmocnovali sa ma menšie obavy:). Nakoniec som zistili, že ideme vyhodiť jeho priateľku do mesta kde bývala a po chvíli sme pokračovali ďalej naším smerom. Ďalšiu zastávku sme mali v nejakom sklade kde sme zaniesli auto, ktoré sme na prívese ťahali za nami. Do Belehradu nám ostávalo ešte veľa kilometrov a vonku už pomaly zapadalo slniečko. Cesta to bola naozaj dlhá a tak šofér potreboval chvíľu pauzu. Zastavili sme na benzínke, netušiac kde, lebo diaľnicu sme už dávno opustili. Kúpil nám nanuky a s Verčou sme spravili niekoľko super fotiek pri západe slnka. Tieto krásne chvíle robili tento trip taký výnimočný a myslím si, aj keď budem starý dedko čo všetko zabúda, tak na tieto chvíle s Veronikou nezabudnem nikdy :).Po krátkom občerstvení sme pokračovali v ceste. Okolo 10 PM sme prišli do mesta Indija kde bola naša konečná zastávka. Mali sme šťastie a náš super chalan nám ukázal zastávku odkiaľ sa dostaneme do Belehradu a zistil aj čas kedy nám bus ide. Toto mesto bolo od Belehradu vzdialene asi 40 km. Bolo nám jasne, že dnes už pri Bulharské hranice neprídeme.

stan2

Ako sme tak vystúpili z auta, o chvíľu som si uvedomil, že v aute som nechal mapu aj vytlačené hitchwiki a iné dôležité veci. Vtedy nastala prvá krízová situácia, lebo sme nemali najmenšie tušenie kde sa nachádzame, bola tma a bez máp a hitchwiki sme netušili ak sa aj do Belehradu dostaneme, kde tam budeme stopovať. Rýchlo som utekal za chalanom ktorý nás viezol. Predtým sme sa na chvíľu zastavili u neho doma a tak som vedel kam ísť. Ako som zistil nebol to jeho domov, ale len miesto kde pracoval a už tam nebol. Verča ma čakala sama na zastávke a tak som sa ponáhľal za ňou, lebo sama holka s batohmi v meste ktoré sme netušili kde je a ešte aj za tmy to nie je moc bezpečné. Mali sme obrovské šťastie, lebo chalan u ktorého som zabudol veci nás hľadal a hneď mi dôležitú stratenú tašku podal. Tak som našťastie neprišiel za Verčou s prázdnymi rukami :).Ako sme tak sedeli na tej zastávke zistili sm,  že všetko je tam písané v azbuke a nemáme ani Srbské peniaze. Zmenárne boli zavreté a nocovať v strede neznámeho Srbského mesta som v úmysle nemal. Skúsili sme zase vytiahnuť tabuľku Beograd a postaviť sa na cestu vedľa zastávky. Nedával som tomu veľké nádeje, ale asi za 20 min nám zastal mladý chalan, ktorý nás vzal až do Belehradu. Vedel dobre Anglicky a tak sme kecali o nasej ceste. Pýtal sa nás čí mame kde prespať a keď sme povedali nie, trosku sme dúfali že neodolá Verčiním krásnym očkám a pozve nás k sebe. Bohužiaľ sa tak nestalo, ale boli sme mu hrozne vďačný, že nás zobral s Indije v ktorej sme boli úplne stratený. Do Belehradu sme prišli okolo 23 PM. Vysadil nás na diaľnici pri vjazde do mesta. Autá tu jazdili veľmi rýchlo a nebola šanca aby nám niekto zastal. Mali sme vytlačené hitchwiki na stopovacie miesto v Belehrade, ale kvôli neskorej hodine nemalo zmysel tam chodiť. Rozhodli sme sa postaviť stan a stopovať začať zase ráno. Toto bolo asi moje najextrémnejšie miesto kde som kedy rozložil stan. Bolo to hneď vedľa diaľnice pod bilboardom. To by bolo ešte v poriadku ,ale nachádzali sme sa na predmestí mesta kde po chodníkoch chodili ľudia a nechápavo hľadeli čo tam robíme. Nebol som si istý ako to je so stanovaním na verejných miestach a tak som dúfal, že nás v noci nezobudí polícia, alebo nejaká opila skupinka. Moc som toho nenaspal, jedným uchom som striehol ako pes a budil som sa na každý zvuk. Predsa len to nebolo ideálne miesto na stanovanie a hlavne som dával pozor na Verču. Ako chlap v stopárskom páre bola moja povinnosť dávať na ňu pozor. Našťastie sa v noci nič mimoriadne neudialo, až na pár ľudí ktorých som počul sa rozprávať. Srbsky neviem, ale dlho postávali na chodníku pri našom stane a smiali sa, takže som pochopil že asi na nás :).Ešte som mrkol na Verču ktorá nerušene spala a ja som zaľahol tiež

Beograd

 

Deň 5

Podarilo sa mi nachvíľu zaspať a ráno sme sa zobudili živý a zdravý. Ako sme vyliezali zo stanu ,tak ľudia na nás nechápavo hľadeli, ale na to sme si už zvykli :).Zjedli sme nejaké tyčinky ktoré sme mali v batohoch a začali študovať hitchwiki. Mali sme tam napísané čísla busov ktoré nás mali doviesť na potrebne miesto. Kúsok pred nami bola zastávka MHD a samozrejme bolo všetko v azbuke. A tak sme dúfali, že niekto z ľudí čakajúcich na bus bude vedieť Anglicky. Našťastie sa niekto našiel a vysvetlil nám kam máme ísť, a kde vystupit.Za chvíľu sme sa už viezli busom po Belehrade. Poriadne sme nevedeli kde mame vystúpiť, ale prekvapivo nám pomohli revízori. Samozrejme lístky sme nemali a šikovná Verča sa ich rýchlo spýtala na zastávku na ktorej sme mali vystúpiť. Dobrá pani revízorka povedala, že je to zastávka na ktorej sme práve stáli. Dokonca s nami vystúpila a ukázala nám aj smer k nášmu stopovaciemu miestu. Asi jej bolo jasne, že lístky nemáme ani náhodou a račej si ich ani nepýtala. Rýchlo sme sa jej poďakovali a išli preč kým si to rozmyslí :).Hľadali sme most nad diaľnicou cez ktorý sme mali prejsť a následne po schodoch zísť k diaľnici. Po asi pol hodine sme ho skutočne našli. Spokojný samy zo sebou sme stáli na údajne dobrom stopovacom mieste. Píšem údajne, lebo to bolo vedľa diaľnice kde auta jazdia rýchlo a nebol tam ani odstavný pruh. Je možné že keď písali o tomto mieste na hitchwiki ešte tam diaľnica nebola, ale teraz sa tam stopovať nedalo. Asi hodinu sme to  skúšali, ale nečakane bez výsledku. V diaľke sme videli benzínku a tak naša jediná nadej bola dostať sa tam. Čas okolo obeda, keď slnko najviac pečie a na chrbtoch sme mali ťažké batohy nebol najvhodnejší, ale nemali sme na výber. Tabula pri diaľnici ukazovala, že benzínka je vzdialená 2 KM. Okrem tepla a váhy na chrbtoch sme zistili, že tie 2 KM sú do celkom strmého kopca. Nič iné nám neostávalo a tak sme šlapali. Benzínka sa stále približovala a tým sa úmerne zvyšovala naša radosť. Keď sme sa tam konečne dostali, rýchlo sme zaľahli pod strom do tieňa a bol som kúpiť niečo poriadne chladené. Chvíľu sme tam len tak sedeli a pozerali na Belehrad. Ako som písal bolo to na kopci a mali sme odtiaľ pekný výhľad. Keď sme si trošku oddýchli začali sme sa pýtať prichádzajúcich šoférov na odvoz. Premávka tu bola takmer nulová a mali sme šťastie, že jeden starší pán súhlasil a kúsok nás odviezol. Chceli sme sa dostať do mesta Niš. Pán ktorý nás viezol nevedel vôbec Anglicky a nejako sme sa dohodli aby nás vysadil na veľkej benzínke po ceste. Samozrejme len my sme si mysleli že sme sa dohodli , ale pán nám nerozumel. Vyhodil nás pár km ďalej na odpočívadle kamiónov kde nebolo ani nohy. Na naše obrovské šťastie sa tam po chvíli objavil kamión. Jeho šofér súhlasil , že nás vezme až na Srbsko-Bulharské hranice. Boli sme šťastný, že ešte dnes budeme v Bulharsku. Cesta na hranice trvala pár hodín a na prestávku sme sa zastavili niekde v horách na obed. Brali tam eurá a tak sme si s Verčou dali miešaný salata :).Hranice boli naozaj veľké a dlhé a tak sme s batohmi na pleciach a pasmi v ruke kráčali do novej krajiny. Keď sme prešli pasovou kontrolou pred nami už na Bulharskej strane sa nachádzala benzínka a parkovisko pre kamióny. Šoféry si tam dávali pauzu a Verča ich postupne začala otravovať. Ja som zatiaľ strážil batohy.Za chvíľu s úsmevom na tvary bežala ku mne a už som vedel že mame odvoz. Veď povedzte ktorý kamionista by jej odolal. Ako som si správne myslel Verča našla ochotného kamionistu, ktorý nás vzal. Na tohto šoféra asi tiež nikdy nezabudnem ,lebo to bol môj najlepší stop ever. Volal sa Ali a bol Turek, ktorý mal ženu v Bulharsku. Ako sme zistili bol na ceste až do Istanbulu. Nič lepšie sa nám nemohlo stať, lebo sme mali odvoz cez cele Bulharsko až do našej cieľovej stanice. Ako cesta ubiehala vonku sa pomaly stmievalo a okolo 22 PM sme zaparkovali pri motoreste pre kamióny asi 100 KM za Sofiou. Ali nás chcel vyložiť tam, ale my sme sa ho spýtali čí na ďalší deň môžeme pokračovať do Istanbulu s ním. Radostne súhlasil ja my sme boli radi, že na ďalší deň budeme v Turecku. V motoreste bola sprcha ktorú sme obaja nutne potrebovali, lebo sme nevoňali práve najkrajšie. Cestou do kúpeľne som si všimol, že v Bulharsku už majú Turkish style toalety :).Kto ich ešte nevidel odporúčam :).Keď sme boli s Verčou čistý, Ali nás pozval na večeru a na pivko. Veronika si dala miešaný salata a ja kebab. Musím povedať, že bol naozaj veľmi dobrý. Po pár dňoch moje prvé normálne varené jedlo. Do sýta sme sa najedli ,zapili to pivkom a Ali nám rozprával o Turecku. Dal nám dobré rady na cestu. Napriklad nemáme nasadať do malých dodavok. A ďalšiu, že ak sa nás budú pýtať či sme  kamaráti, súrodenci  tak máme povedať, že sme manželia. Je to kvôli moslimskej kultúre a hlavne kvôli Verčinej bezpečnosti. Ak totiž poviete, že je len vaša spolucestovateľka, alebo priateľka tak šoférom to je jedno a môžu to na ňu skúšať. Keď poviete že je vaša manželka tak to budú rešpektovať. A predsa som nemohol dovoliť aby to niekto iný ako ja na ňu skúšal :). Ali jazdieval často do Anglicka a tak bol oboznámený medzi rozdielmi v našich kultúrach. Vďaka tomu nám poskytol tieto dôležité rady. Dovolím si tvrdiť že v tento večer už boli sympatie medzi mnou a Verčou vzájomné a tešil som sa ako bude prebiehať naša „Turecká fake svadba“. V en večer vládla naozaj uvoľnená atmosféra a po pár pivkách sme boli všetci unavený. Poďakovali sme Alimu za večeru a išli sme rozkladať stan pred jeho kamión.

Stopom do Turecka

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Páči sa mi