Stopom do Paríža- Cesta

 

Paris stopovanie Stále som mal potrebu cestovať, no v mojom okolí nebol nikto, kto by mal podobné záujmy. Začal som browsovať po nete, až som našiel stránku kde si ľudia, ktorí nemajú s kým isť, nájdu svojho cestovného partnera. Ako študent strednej školy som mal kopu času, a ako som tak čítal „inzeráty“ na spolucestovateľa, jeden ma hneď zaujal. Pre mňa vtedy ešte neznáma holka z Česka, hľadala osobu, ktorá pôjde stopom do Paríža. “Hmm stopovanie som ešte neskúšal,“ pomyslel som si a hneď som jej napísal mail, aby sme vymenili detaily cesty a nejaké info o sebe. Moja prvá spolucestovateľka sa volala Hela a mala tak isto ako ja 19 a študovala prvý ročník VŠ. Na trip mala len pät dní kvôli nabitému rozvrhu v škole. Po pár vymenených mailoch nám obom bolo jasné, že spolu vyrážame stopom do Paríža :).Cestu sme mali začať približne za 4 dni, počas ktorých sme usilovne pripravovali plán cesty. Pravdou je, že keď idete stopovať, nedá sa nič vopred naplánovať, ale aspoň sme sa dohodli kde sa stretneme, rozdelili sme si kto čo berie atď. Ja som mal na starosti automapu, ktorá sa veľmi hodila (nikdy nechoďte stopovať bez nej). Mám ju doteraz a má za sebou viac ako len tento stopovací trip a je naozaj v hroznom stave, ale stále ju brávam na cesty :). Dni do začiatku cesty plynuli, s Helou sme mali všetko dohodnuté, a keď prišiel posledný deň pred cestou, bolo načase oboznámiť s mojim plánom mamku :). Zvolil som stratégiu veľmi razantnú. Okrem klamania, že idem busom atď., som zvolil priamu cestu :). “Mami, zajtra idem stopom do Paríža,“ povedal som a ona na mňa pozerala ako na šialenca. Ani sa jej nečudujem :).“A to ako tam ideš ?“ spýtala sa a ja som odpovedal pravdivo, že to ešte presne neviem. Nasledovala ďalšia otázka: „ A s kým tam ideš ? “ a moja odpoveď bola rovnaká, že tiež ešte moc neviem, lebo sa nepoznáme :). Potom nasledovali ďalšie otázky podobného typu, zakončené tvrdením že som šialenec :). Mamka ale vedela, že som už bol vo svete viac krát odkázaný sám na seba a tak po chvíľke uznala, že síce som blázon, ale nech idem.   V deň odjazdu som ešte ráno stihol ísť do školy, práve som bol v maturitnom ročníku a potreboval som tam niečo dokončiť. Cestou domov som sa zastavil kúpiť spomínaný auto-atlas a išiel som sa konečne baliť. Chvíľu pred odchodom na stanicu som zavolal kamarátovi, že idem stopom do Paríža. Ten nechápal a najprv si myslel, že si robím srandu, ale keď ma už videl s taškou na pleci pochopil, že to myslím vážne. Ďalší človek, čo si o mne myslel, že som sa zbláznil. S Helou sme sa mali stretnúť okolo 5 PM v Brne na stanici. Cestou som mal pochybnosti či tam príde a dúfal, že som nemeral cestu do Brna zbytočne. Po pár hodinovom sedení vo vlaku som bol konečne v Brne. Moje zlé obavy sa našťastie nenaplnili a Hela ma čakala na nástupišti presne ako sme sa dohodli. Môj prvý dojem bol veľmi pozitívny, bola veľmi milá, usmiata, proste ideálna spolucestovateľka. Naše prvé spoločné kroky viedli na nejakú benzínku pri obchvate Brna, kde sme mali začať naše stopovanie. Dostať sa tam nebolo jednoduché, lebo Brno sme ani jeden nepoznali. Po chvíli blúdenia sme to našli, a tak sme mohli zahájiť náš trip.   Najprv sme sa potrebovali dostať do Plzne, odkiaľ sme plánovali pokračovať cez Nemecko až do Francúzka. Teraz späť na benzínku v Brne.

S Helou sme okrem bežného spôsobu stopovania resp. státia s tabuľkou, alebo vystrčeným palcom k výšinám, zvolili aktívnejšiu metódu a to pýtať sa každého, kto prišiel tankovať :). Každý spôsob má svoje plusy a mínusy, a vždy záleží od situácie, ktorý spôsob sa rozhodnete použiť. Náš momentálny cieľ bola Plzeň, ale pýtali sme sa aj na Prahu, ktorá je cestou. Asi po desiatich minútach usilovného pýtania sa šoférov som našiel týpka, ktorý išiel do Prahy. Najprv sa ma spýtal: „Máte nejaké zbrane ? “Na takúto otázku som mu nemohol odpovedať inak, ako že mám pri sebe pár samopalov :). Po vtipnom úvode súhlasil, že nás zoberie do Prahy, ale v tom momente na mňa kričala Hela, že kamionista ktorého sa pýtala ide až do Plzne a vezme nás. Tak som poďakoval a utekal za ňou do kamiónu. Nemohol som tomu uveriť –  môj prvý stop, moja prvá cesta v kamióne, ten pocit voľnosti a dobrodružstva, ktorý som prežíval bol neskutočný. Náš kamionista bol celkom mladý chalan, pohoďák. Mal tam zásuvku a tak som si mohol nabiť mobil a hrať sa nejaké tie blbosti. Hela sa usadila vzadu v posteli, kde sa dá pohodlne vyspať.

Stopom do Paríža

Do Plzne to bolo cca. 300 km a keďže kamióny nejazdia veľmi rýchlo cesta trvala dosť dlho. Našťastie ubiehala v pohode, kecali sme o tom, aké to je byť kamionistom a pod. Nejako sme sa dopracovali aj k téme Vianočných nákupov. :). Hela sa po chvíľke jazdy rozhodla využiť luxus postele a dala si pauzu. My sme zatiaľ pofajčovali, kecali, pozerali do mapy a za okamih sme zistili, že už sme v Plzni. Dorazili sme tak okolo 22 PM a náš stop nás vyhodil na benzínke smerom na nemecké hranice. Poďakovali sme za odvoz a bežali zháňať ďalšieho ochotného človeka, ktorý nás dostane zase o kúsok bližšie k Parížu.   Benzínka, na ktorej sme boli, mala veľké parkovisko pre kamióny, a tak sme sa hneď vyrazili pýtať. Problém bol, že väčšina kamionistov na noc ostáva spať na parkoviskách a vyráža až ráno. Tento krát sme mali šťastie a zopár ich išlo naším smerom. Za chvíľu sme sa viezli v ďalšom českom kamióne smerom do nemeckého mesta Heilbronn. Bola to pomerne veľká vzdialenosť, niečo okolo 360 km. Hela sa opäť uložila do postele a ja som ostal ako správny chlap na „stráži.“ Keď idete vo dvojici tak sa snažte nezaspať obaja. Aj kvôli bezpečnosti,  ale hlavne kamionista vás berie aj preto, aby mal spoločnosť, a keď mu tam budete obaja chrápať to nebude moc pekné :). Ja som bol čerstvý a tak sme sa zase dali do rozhovoru. Ako zvyčajne som mu vysvetľoval, že ideme stopom do Paríža. Po pár hodinách ma začal chytať mikro-spánok, ale našťastie ma rozhovor so šoférom a nikotín držali pri vedomí :). Do Heilbronnu sme dorazili asi o 3 AM. Zase sme boli šťastlivo vyložení na veľkej benzínke s parkoviskom pre kamióny. Pred zahájením ďalšieho stopovania sme išli na WC a pod. Ak si dobre pamätám, zastal tam autobus plný, podľa mňa študentov nižších ročníkov strednej školy. Počas ich rozhovoru som zachytil slovo Paríž :).To by bola sranda, keby sme chytili stop až do Paríža v peknom buse, kde by určite bola kopa zábavy. Nakoniec sme sa vybrali na parkovisko zháňať si nejaký ten kamión. Už bola noc, no skôr ráno a všetci spali, ale po krátkej prechádzke po parkovisku sme objavili Slováka, ktorý súhlasil, že nás vezme do mesta Karlsruhe. Cesta prebiehala rýchlo vzhľadom na to, že v kamióne bol notebook a náš milí ujo kamionista nám pustil Pirátov z Karibiku :).Keď sme dorazili na miesto, zase sa na nás usmialo šťastie a poľský kamionista nás vzal niekde pri mesto Baden-Baden. Vtedy nastala mala jazyková bariéra, ale niečo sme si rozumeli :).Vysadil nás na opustenom parkovisku, vážne neviem kde presne to bolo. Bolo asi 8 AM a na parkovisku sme boli sami :).Po chvíľke tam zastalo jedno auto so starším pánom, ktorý z auta vypustil psa. Bol asi naša jediná nádej, ako sa odtiaľ dostať a našťastie súhlasil, že nás zoberie do neďalekého Strasbourgu.   Cestovali sme neúnavne celú noc a mali sme aj dosť šťastia, že sa takmer vždy okamžite našiel nieto, kto bol ochotný nás zviesť. Vďaka tomu sme sa do rána dostopovali až do Francúzska.

Stopom do Paríža

Ako nás ujo viezol, všimol som si nápis vjazdu na diaľnicu smerom na Paríž. Vyzeralo to ako ideálne miesto na stopovanie do Paríža. Najprv sme ale vyrazili do tradičnej francúzskej pekárne, kúpiť si niečo na raňajky. Rozhodol som sa pre veľkú čerstvú bagetu :). Trošku sme si oddýchli, najedli sa a vyrazili na spomínané miesto stopovať. Tento krát sme mali tabuľku, na ktorú Hela „nakreslila“ cieľ našej cesty – Paríž. Keď sme dorazili na diaľnicu a začali stopovať na podľa nás vhodnom mieste, nikto nezastavoval. Po asi dvoch hodinách sme začali uvažovať, či vjazd na diaľnicu, pri ktorom stojíme, naozaj smeruje do Paríža. Rozhodli sme sa prejsť kúsok ďalej na most, kde sme stretli dvoch Francúzov, ktorý sa zrejme tiež snažili dostať stopom do Paríža. Ako slušný stopári sme išli kus za nich, aby sme im „nezobrali“ stopa a čakali. Po ďalšej hodine sme to vzdali a rozhodli sme sa ísť pozrieť Strasbourg. Náš cieľ bol okrem prezretia mesta nájsť internetovú kaviareň, kde môžeme pozrieť hitchwiki a couchsurfing, či vlastne máme kde v Paríži prespať.

Stopom do Paríža

Ako sme tak slepo chodili ulicami Strasbourgu, našli sme informačné centrum, kde nám dali adresu najbližšej internetovej kaviarne. Cestou tam sme si pozreli Notre dame de Strasbourg, ktorý svojou veľkosťou vyráža dych. Po chvíli sme sa dostali do online sveta, navštívili hitchwiki a zistili sme, že na dobré stopovacie miesto musíme vziať vlak, išlo ale len o pár zastávok mimo mesto. Mala to byt benzínka pri diaľnici. Opísali sme údaje a Hela sa logla na CouchSurfing, lebo v tej dobe som ho ešte nepoužíval. Ozvala sa jej jedna holka, ktorá súhlasila, že môžeme u nej byť. Mali sme jej dať vedieť, keď dorazíme do Paríža a tak si zapísala číslo a išli sme ďalej. Vyrazili sme hľadať vlakovú stanicu, ktorá podľa tabuliek nemala byť veľmi ďaleko od centra. Cestou sme narazili na malú rieku, ktorá pretekala cez mesto. Hneď pri nej bol krásny park, kde sme sa rozhodli usadiť a oddýchnuť si. Bolo to krásne miesto, ale všade smrdeli psie….viete čo :). Asi hodinku sme tam ležali a oddychovali, a ja som začal pociťovať únavu z predošlej prebdenej cesty. Keď sme sa postavili, stanica bola na skok a našli sme ju bez problémov. Lístok nás nevyšiel draho, a tak sme zase spokojne zaľahli na trávu pred stanicou a čakali na náš vlak. Po chvíľke oddychu sme sa usadili vo vlaku a viezli sa asi 15 min. Strasbourg je naozaj krásne mesto a ak budete mať cestu okolo, určite sa tam zastavte. My sme to v pláne nemali, ale boli sme radi. Keď sme vystúpili z vlaku, čakala nás krátka prechádzka na benzínku, odkiaľ sme mali začať ďalej stopovať. Benzínku sme šťastne našli a dokonca hneď prvý kamionista povedal, že nás vezme. Dohodli sme sa, aby nás vyhodil na nejakom odpočívadle pre kamióny. S  Helou sme si vymenili miesta a ja som zaľahol vzadu do postele a zobudil sa až na mieste :). Bolo asi 10 PM, keď sme tam dorazili, a parkovisko bolo naozaj veľké, tak sme dúfali, že nás niekto vezme. Boli sme asi 300 km pred Parížom. Ako to už býva zvykom, všetci kamionisti už spali, ale jeden Slovák nám sľúbil, že ráno nás vezme až do Paríža. Mysleli sme si, že do rána nás určite niekto vezme. Nemali sme ani spacák a vonku bola hrozná zima. Posadili sme sa pred benzínku, ktorá bola súčasťou odpočívadla,  každého sa pýtali a striedavo chodili pozorovať kamióny, či niekto neodchádza. Takto sme to robili pár hodín, ale bezvýsledne. Okolo pol noci sme si povedali, že počkáme do rána a pôjdeme so Slovákom, ktorý nám sľúbil odvoz. Benzínka bola dosť veľká a vzadu bola reštaurácia, ktorá bola zavretá a bolo tam aj pár kovových stoličiek. Ľahli sme si tam a dúfali, že nás odtiaľ nevyhodia, nikomu sme nezavadzali, ale ľudia môžu byt všelijakí. Našťastie nás tam nechali, ale o spánku nemohlo byt ani reči. Bola tam neskutočná zima a každých pár minút som sa budil, lebo som mrzol. Otvoril som tašku a dal na seba všetko čo som našiel, no nepomohlo to aj napriek tomu, že bývam voči zime dosť odolný. Takto nejako sme prebdeli a premrzli noc a ráno o 6 sme išli pred kamión. Slovák nás našťastie čakal a hneď sme skočili do tepla :). Čakalo nás posledných pár hodín cesty a budeme v Paríži 🙂 Najprv sme si mysleli, že to zvládneme za deň vďaka veľmi dobrému času z Nemecka, kam sme išli viac-menej bez prestávky. Potom sme sa, ale „sekli“ v Strasbourgu na spomínanej benzínke. Nakoniec sme to dali za necelé 2 dni, čo je myslím slušný čas. Vidíte, že ísť stopom do Paríža nemusí byť úplná šialenosť.

Páči sa mi