V Indii, ale aj následne doma som chcel zamakať na skutočnosti, že až veľmi často moje vnútorné šťastie záviselo od vonkajších faktorov, ktoré som často nevedel a nemohol ovplyvniť. Každý si nosí svoje šťastie v sebe, ale väčšina západných ľudí vrátane mňa v honbe za uspokojením vlastného ega na to zabudlo. Je to akási daň za podmienky v akých žijeme. Čím viac máme tým viac chceme a hodnotu toho čo máme zistíme až keď to stratíme.  Na Slovensku sa síce nežije ako v Škandinávii prípadne v susednom Rakúsku, ale stále patríme medzi najbohatšie krajiny sveta. Ľudia tu neumierajú na ulici, máme tu ako tak fungujúce školy, nemocnice a platí kto chce pracuje (a zdravotne môže) . Aj keď tu máme kvantum problémov, ľudia nemusia čeliť situáciám keď im dieťa umiera na jednoducho liečiteľnú chorobu a podobne.

Tento pohľad, či nadhľad mi dala návšteva krajín ako India, ktorá v mojom prípade fungovala ako učiteľ skúšajúci svojho žiaka. Keď som videl bežné problémy Indov tie moje sa zrazu zdali byť úplne irelevantné. Žobrajúcich ľudí som stretával takmer denne a faktom je, že pred návštevou Indie si treba uvedomiť, že nemôžeš pomôcť každému. Okrem prispenia do asi každej riadne vyzerajúcej kasičky na charitu som vždy vytiahol rupie ak prišiel niekto postihnutý. Už sa nepamätám v akom meste sa na autobusovej stanici ku mne doslova doplazil chlap bez nôh. V Indii sú v hojnom počte rozšírené malé práce ako nosič na trhu, nehovoriac o tom, že  každý riadny hotel a biznis má nadmerný počet pomocníkov s kuframi, otváraním dverí dokonca aj výťah- šofér a zapínač klímy si niečo zarobí. Postihnutý človek si však v Indii nenájde ani takúto prácu a pre štát neexistuje, takže je skutočne odkázaný len na pomoc druhých. Dal som mu obsah svojho vačku, čo síce pre mňa bola malá suma, ale on vyzeral, že sa ide ku mne modliť a ďakuje vo všetkých svetových jazykoch. Uvedomil som si akým málom som spravil niekoho veľmi šťastného a snáď mu na pár dní uľavil od problému, čo bude jesť.

Tým, že si žijeme dobre nám už tak málo nestačí a stále potrebujeme viac, aby sme dosiahli určitý pocit šťastia resp. vnútornej spokojnosti. Na jednej strane to je dobre, lebo nás to ženie dopredu, ale na strane druhej je to neudržateľné. Nie každý môže byť úspešný manažér, milionár, Indiana Jones prípadne astronaut. A aj keby áno je to len ďalší stupeň v nekonečnom behu za šťastím, ktoré je pritom úplne inde. Ak raz niekto nie je šťastný, tak mu k tomu ani tie milióny, ani dom na pláži, job nepomôžu. Na chvíľu samozrejme áno, ale potom sa to to rovnako ako všetko predtým stane „obyčajné“ a zrazu chcem viac a pocit šťastia pominul. Vždy sa dá chcieť viac a do určitej miery je správne chcieť viac, ale je nesprávne dávať to do súvislosti so svojim šťastím. To, čo si stále pýta viac je ego, ktoré je fajn ak ho máš pod kontrolou a nezabudneš, že je tu aj druhá strana . Šťastie alebo ten vnútorný pokoj naopak považujem za úplný opak ega, niečo za čím sa nedá hnať, a ani nijako materiálne dosiahnuť. Osobne považujem za majstrovstvo dosiahnuť v týchto pojmoch vyváženosť, ale nie vždy to tak bolo.

Dlhé roky ma charakterizovalo ego a dlhé roky som tak bol spokojný, až kým som si neuvedomil, že taký byť nechcem. Prvý krok k zmene je prestať byť náročný na druhých a začať byť prísny sám na seba. Ako prvé sa dostavia výčitky a nechuť zo samého seba, čo je len a len dobre. Aj vďaka nim už moje ego nie je tým čo bývalo a som za to rád.

Viem, že som práve neobjavil Ameriku, ale myslím si, že na to hlavne mladšia generácia zabúda. Dávame prednosť plytkým, materiálnym a rýchlym skúsenostiam, zarábame cash, kupujeme autá a to podstatné nám uniká. V Indii som videl veľa nešťastia, ale zároveň aj šťastie ľudí, ktorí nemali nič z toho, čo máme my a boli šťastnejší ako veľa z nás, žijúci si v neporovnateľne lepších podmienkach. Tak chill ľudia zamyslime sa, či sú naše problémy naozaj problémy a sústreďme sa na to podstatné. Nerozčuľujme sa keď nám ujde autobus, alebo nám pripália pizzu,  niekto pizzu ani nikdy neochutná. Nenechajme sa vytočiť ľudskou hlúposťou a radšej na sebe makajme, aby ste my druhých nevytáčali tou svojou. 

Páči sa mi