Zdá sa, že Gruzínsko je stále v očiach väčšiny cestovateľov neveľmi pútavá krajina niekde na konci sveta. Za éry socializmu bolo relatívne populárne, s odstupom času sa však rekreační turisti presunuli inam, na bližšie pláže v Chorvátsku alebo Taliansku a na Gruzínsko sa takmer zabudlo. A dnes, keď niekomu poviem, že tam idem, väčšinou sa zmätene pýta, kde to je a čo tam preboha chcem robiť.Keď pozriete do mapy, zistíte, že Gruzínsko je maličký štát vo východnej Európe, tak východnej, že to už takmer ani Európa nie je. Nachádza sa na tom predele (križovatke alebo hranici ak chcete) medzi najvýchodnejšou časťou Európy a najzápadnejšou časťou Ázie medzi Čiernym morom, s ktorým priamo hraničí a Kaspickým morom.

Ako u mnohých bývalých členov ZSSR, aj v Gruzínsku je neustále cítiť vplyv bývalej diktatúry, tak silný, že pri prechádzke ulicami preplnenými trhmi bez problémom nájdete medzi knihami a predmetmi na každodenné použitie obraz Stalina v jeho typickej podobe.

Gruzínsko

Gruzínsko susedí s Ruskom a tak nie je neobvyklé, že takmer všetci hovoria rusky a v severných oblastiach Kaukazu sa to hemží Rusmi. Na druhej strane, na juhu cítiť vplyv Turecka i keď si to Gruzínci neradi priznávajú, čo je pochopiteľné z historických dôvodov. Pozitívne však je, že milovníci dobrého kebabu si tu prídu na svoje bez toho, aby museli prekročiť turecké hranice. Ak ste niekedy rozmýšľali nad tým, že by ste tento zabudnutý a nedocenený klenot medzi krajinami navštívili, nikdy na to nebol lepší čas ako práve teraz. Stačí sa dostať do Budapešti a odtiaľ už veľmi lacno letí Wizzair priamo do Kutaisi, malého ale mne veľmi sympatického mestečka, o ktorom si ešte povieme.

My sme si vybrali na cestu netradičný dátum i ročné obdobie. Dvadsiateho štvrtého decembra okolo šiestej ráno sme rozlámaní po nepohodlnom spánku v lietadle vystúpili do mrazivého (a mrazivým myslím naozaj do kostí prenikajúcim, nikdy nekončiacim a nikam sa pred ním neskryjúcim typom mrazivého) Kutaisi. Hneď nás obklopilo množstvo nadšených taxikárov, ktorí sa nás snažili presvedčiť, že práve ich potrebujeme, aby sme sa niekam dostali. Úspešne sme ich však odohnali a nasmerovali si to k neďaleko stojacej marshrutke (kto nevie, ide o veľmi stiesnený minibus, veľmi populárny spôsob dopravy v Gruzínsku, Arménsku a ďalších krajinách, väčšinou v takom stave, že keď sa dostanete do cieľa, sami ste prekvapení, že sa cestou nerozpadol, no a v zime tam je takmer tak chladno ako vonku, čo na dlhších cestách nie je moje obľúbené miesto). Nevyspatí, vymrznutí a hladní sme sa po vyše päťhodinovej jazde hrboľatými cestami konečne dostali do hlavného mesta Tbilisi.

Gruzínsko

Tbilisi je mesto plné prekvapení a stojí za to nenasledovať overené turistické chodníčky. Nájdete tu všetko od dych berúcich historických pamiatok, úzkych typických uličiek cez krásne výhľady na hory až po zábavný park ďaleko od mesta s modernými atrakciami a príjemnou atmosférou.

My sme sa po vystúpení z marshrutky vybrali v prvom rade nájsť naše vianočné ubytovanie. Obrovský apartmán David´s Apartment v centre s výborným výhľadom a milým majiteľom nás vyšiel na smiešnu sumu a po dlhej ceste sme si konečne mohli oddýchnuť na priestrannom, čistom a teplučkom mieste.

Večer sme sa vybrali pohľadať niečo na „vianočnú večeru“. Rozmýšľali sme nad tým, ako má na Slovensku každý už iste všetko nachystané, kopce jedla, ktoré sa ani nestihnú zjesť a vianočný stres ako následok túžby za dokonalosťou. A potom sme tu boli my. V cudzom meste, kde sme nikoho nepoznali, netušili sme, kde čo kúpime a plno krát ani čo to vlastne kupujeme. A po dlhom hľadaní a s veľkým hladom nám to už bolo aj celkom jedno. Zastavili sme sa v obchode prevádzkovanom len staršími ženami a nakúpili Khachapuri, plnené všetkým možným netušiac čím vlastne, pretože oni nám nevedeli vysvetliť čo v nich je a my zase ako prečítať názvy v gruzínčine. Ešte zopár kusov Khinkali a potom ďalej k predajcovi ovčích syrov. Kým sme čakali na naváženie množstva a odhadnutie ceny, starší muž vedľa nám odlomil taký kusisko jeho vlastného syra a chleba, že jemu ostala ledva polovica. Nadšene sa s nami pustil do reči po rusky a nezáležalo, či mu rozumieme, bol veľmi rád, že nás mohol pohostiť.

A bola z toho štedrovečerná večera ako má byť! Síce veľmi netypická ale pravdou je, že nezáleží, čo máš na stole ani kde si. Dôležité je vedieť si užiť moment pretože už sa nikdy nemusí rovnaký opakovať.

Páči sa mi