Pokojná Mtskheta s idilickou atmosférou bola nádherná, ale ako to už býva, človek nikdy nezistí čo má, pokým to nestratí a my sme boli toho pravým príkladom. Zachcelo sa nám poriadneho vzrušujúceho šťavnatého dobrodružstva a preto sme vyrazili do horskej obce Kazbegi!

A tak sme sa znova ráno predrali niekoľkými líniami metra (doteraz si pamätám, ako ma v metre pustila si sadnúť mladá dievčina keď zbadala môj návlek na kolene, čo mi potvrdilo, že Gruzínci sú naozaj zlatí ľudia) a preplnenými trhmi k stanici marshrutiek. Poľahky sme našli tú správnu, „zarezervovali“ si miesta hodením si na vyšúchané sedadlá niekoľko vecí, na ktorých krádeži by nám veľmi nezáležalo  a každý sme sa pobrali uspokojiť svoje potreby.

kazbegi

Kolegovi sa žiadalo dobré pivko, no a môjmu rozmaznanému európskemu žalúdku nezvyknutému na novú stravu zasa akýkoľvek záchod. Pravdu povediac, bolo mi skutočne nanič a zaplatiť nejaké drobné za turecký záchod bolo to najmenej. Keď som však vošla, niekoľko krát sa mi z toho štipľavého zápachu zdvihol žalúdok a veru, každý kto ma pozná potvrdí, že nie som žiadna princezná z cukru. Nevadí, hovorím si, keď človek nemá na výber, všetky možnosti sú riešením. Nakoniec som zistila, že táto „toaleta“ bola ešte luxusom oproti tomu, čo ma čakalo. Ale stačilo o záchodoch, vráťme sa k príbehu.

Naša marshrutka drgotala niekoľko hodín rozbitými cestami a stúpala stále vyššie, do nádherných zasnežených kopcov. Môjmu žalúdku to vôbec neprospievalo a posledné hodiny som sa modlila za stabilnú teplú posteľ. Ale toto utrpenie napokon malo svoj koniec a konečne sme vystúpili zo stiesneného chladu do ešte väčšej zimy s poriadne ostrým mrazivým vzduchom. Dorazili sme do obce , najvyšších hôr Kaukazu!

kazbegi

Presnejšie, do malej dedinky s názvom Stepantsminda (Kazbegi), ktorá leží len desať kilometrov od ruskej hranice. Scenéria bola dych vyrážajúca! Všade, kam sme dovideli, siahali zasnežené vysokánske skaly a v pozadí, priamo pod Mt. Kazbek sa črtal vzdialený, na pohľad nedosiahnuteľný tajomný kostol.

Rýchlo som to prebehla pohľadom a normálne by som skákala od radosti nad tou krásou ale teraz som len chcela, aby mi konečne prestali od chladu drkotať zuby a ustálil sa žalúdok. V malej dedine nebolo ťažké nájsť náš Soul Kazbegi Guest house a ja som sa hneď vtiahla pod niekoľko perín. Chlad však neprestával a všetky možná prostriedky na záchranu telesnej teploty zlyhávali. No po dávke Paralenu a Čierneho uhlia, ktoré mi povinne naordinoval kolega keď sa naozaj po niekoľkých hodinách presvedčil, že nesimulujem a sama nie som schopná ani vyjsť z postele, to začalo ustupovať.

kazbegi

Nasledujúce ráno mi bolo neporovnateľne lepšie i keď sa mi stále pri prudšom pohybe poriadne točila hlava. Ale bol nový deň, majiteľov husky, ktorý sa voľne pohyboval po celej budove nás s radosťou prebúdzal a premárniť deň cestovania ležaním v posteli je pre mňa neprípustné. A tak sme sa, najskôr spolu, vydali smerom ku kostolu v diaľke na vysokom vrchu, no po chvíľke som zistila, že baterka vo foťáku nevydrží ani po koniec dediny, čo by bola škoda. A navyše, žalúdok si žiadal ďalšiu dávku liekov. Teda sme sa rozdelili s ubezpečením seba i kolegu, že sa určite nebudem pokúšať zdolať v tomto stave vrchol lebo by to bolo nanajvýš nezodpovedné. Ale človek mieni a pán Boh človek mení, najmä ak je tvrdohlavý cieľavedomý šialenec ako ja.

A tak som prešla dedinu, potom ďalšiu a začalo stúpanie. Prvé hodiny sa to zdalo ako nič, trochu telocviku na čerstvom vzduchu a ani koleno príliš nebolelo, všade zamrznutá príroda, no jednoducho výborné. Po nejakom čase začalo byť stúpanie prudké, chodník zapadol snehom a bolo treba brodiť sa ním po kolená. Tam som stretla kolegu, ako sa už šmýkal dole kopcom, vyčerpaný ale nadšený, že sa dostal na vrchol. Varoval ma, že len teraz to začne byť naozaj ťažký terén a bol prekvapený, že som vyšla až sem. Toto je len začiatok, pomyslela som si s nádejou, že za ďalším kopcom už uvidím môj cieľ.

Neuvidela som ho, ani za týmto ani za nasledujúcim, ani za ďalším kopcom. A svah bol stále strmší, sneh hlbší. Bolo mi zle od žalúdka a miestami som sa musela kŕčovito pridŕžať strminy, aby ma zradné točenie hlavy neposlalo pádom dole. Aj pri plnej sile a úplnom zdraví by to bolo ťažké ale takto. Takto to bol extrém. A potom keď už telo nemôže prichádza na rad vôľa a ukáže sa, čo v človeku naozaj je. Nebolo to prvý krát, kedy bolo treba siahnuť až na najhlbšie dno toho, čo vo mne bolo.

Keď som zvládla až sem, isto som už blízko. Nevzdám to teraz, nie po tej všetkej námahe. Prituhlo a zdvihol sa prudký vietor, ktorý štípal tvár aj ruky v rukaviciach, koleno silno protestovalo. Sama seba som presviedčala aby som vydržala, aj nahlas, lebo v okolí nebolo živej duše a nejako, doteraz neviem ako, sa mi podarilo dostať na poslednú strmú časť pod kostolom. Posledných päťsto metrov, posledné zvyšky síl. „Ešte poď, ešte kúsok, no tak.“ Hovorila som si ako som sa znova a znova zabárala vyše kolien a šmýkala sa celé metre znova naspäť dole. Zápasila som so snehom a sebou, nešlo to ďalej, ak existuje absolútne vyčerpanie, tak prišlo v tom momente. Ďalej sa nedalo.

To be continued…

Páči sa mi