Prvá časť článku tu.

Beznádejne som si sadla tam, kde som sa takmer po pás zaborila a čakala. Na silu alebo osvietenie alebo čokoľvek. Niekoľko minút v tichu, len vietor pískal okolo stromov a pomedzi skaly. Potom, pomaličky znova som sa začala po štyroch doslova plaziť hore, centimeter po centimetri. Ja tu sakra nezomriem, toto nie je ten deň, ešte nie. A poviem vám, nie je nič zahanbujúce na tom plaziť sa po štyroch keď musíte. Lebo, presvedčila som sa o tom sama, keď nevládzeš kráčať, aspoň sa plaz ale na mieste neostávaj. Bojuj pokiaľ môžeš a môcť môžeš pokiaľ sám aspoň trochu chceš.

A tak, dodnes neverím ako, som to zvládla. Ocitla som sa na nádvorí nádherného kostola, do kostí zamrznutá a úplne vyčerpaná. Ale to všetko ešte nebol koniec, ani zďaleka. Nikam dovnútra sa nedalo ísť a sadnutie si v tej teplote vonku (pocitovo muselo byť naozaj extrémne hlboko pod nulou) sa rovnalo obrovskému nebezpečenstvu. Zmrznutými rukami, ktoré absolútne neposlúchali pokyny, som urobila niekoľko záberov a rýchlo, ako mi len aktuálny stav dovoľoval som sa pokochala pohľadom na dych vyrážajúce Kazbegi. A potom som sa pustila inou stranou naspäť dole. Zo začiatku viedol od kostola chodníček ale ten sa neskôr na rozľahlej pláni stratil, zavial ho sneh. V diaľke som zbadala nejakých ľudí, na chvíľku sa objavili, ledva na to, aby som na nich zakričala, kade mám ísť. Ukázali smer a znova zmizli za kopcom. Pobrala som sa ďalej. Nikde stopy, nikde rozrušený povrch, nikde nič. Len stále prefukujúci pichľavý sneh, ktorý pokrýval všetko. Vedela som približne, ktorým smerom by mala byť dedina ale mohla som sa mýliť. V horách sa človek ľahko zmýli a niekoľkohodinová okľuka nesprávnou cestou bola to posledné, čo som potrebovala. Išla som jedným smerom, zdal sa mi nesprávny, ďalší viedol k zrázu, ďalší inam. Teraz nastúpila skutočná beznádej a strach. Vedela som, že ostať tam nemôžem no netušila som kade ďalej. Prižmúrenými očami som sa snažila preniknúť nekonečnú bielobu a zistiť, kade sa vydať. Na cestu naspäť už bolo neskoro, musela som napredovať. „Toto je koniec.“ Hlavou mi prebehli slová. Pomaly sa zošerilo a nevyzeralo to vôbec dobre.

Zrazu, netuším kde sa vzal a je mi úplne jasné, že to znie absolútne neuveriteľne, sa objavil pes. Priateľsky ma očuchal a potom sa rozbehol smerom dolu zo svahu. Zastal, obzrel sa, znova pribehol a zopakoval to. Toto mi viac než bohato stačilo ako skvelé znamenie a keďže mi v tom momente nič lepšie nenapadlo, rozhodla som sa ho nasledovať. Poviete si, aká hlúposť, zveriť pomaly svoj osud do rúk psovi ale vtedy mi to prišlo ako výborný nápad. Nejakým šťastím som sa cez hustý les dostala na chodník a odtiaľ to už išlo jednoducho. Môj nový spasiteľ sa medzitým vzdialil, lebo ho zaujalo čosi iné po ceste no ja som už vedela, kade ísť, už bolo všetko v najlepšom poriadku.

Hodinku či dve šmýkania sa a mohla som si naozaj vydýchnuť. Nakoniec, ešte ako som prechádzala dedinou sa z reťaze odtrhol zúrivý pes a poriadne ma hryzol do nohy, na čo sa mi len skrivil výraz od bolesti ale kráčala som si ďalej akoby už teraz nič nemohlo narušiť môj novonadobudnutý pokoj.

Večer sme sa spoločne vybrali do jedinej schopnej reštaurácie v dedine, osláviť život, naozaj doslova. Hemžilo sa to tam rusmi, ktorí si spolu s čašníkom každú chvíľu pripíjali typickým gruzínskym Chacha, ktorého sila sa dá rovnať slovenským domácim pálenkám. Rozhodla som sa, že je načase vyzdravieť a niekoľko štamperlíkov na prázdny žalúdok urobilo zázraky. Tak sme sa tam v spoločnosti veselých ľudí vo výbornej nálade bavili a zabudli na všetky výzvy a prekážky, ktoré sme cez deň prekonali. A znova raz ďakovali, že máme to šťastie a môžeme slobodne pokračovať v žití tohto krátkeho bláznivého momentu nazývaného život.

Páči sa mi