Už sa to blíži. Môj štyri a pol mesačný pobyt sa pomaly končí a veru mi nie je všetko jedno. Nemám rada konce. Nech sa končí čokoľvek, beriem to ťažko. Ale tak to má byť. Človek by nemohol robiť takmer nič a vyskúšať žiadne nové veci, keby sa mal obávať konca. Veď aj život raz skončí a predsa sa ho netreba báť. Ale sem som zájsť určite nechcela 😀
IMG_3244
Moje pocity? Môj pobyt hodnotím veľmi veľmi pozitívne. Boli aj ťažké chvíľky, kedy som mala chuť byť v pohodlí domova a pozerať s rodičmi televízor, ktorý inak nepozerám vôbec. Ale väčšinou mi bolo strašne dobre. Možno vďaka tomu, že som prispôsobivý človek a zväčša mi nerobí problém ocitnúť sa kdekoľvek na svete bez nejakej väčšej psychickej či fyzickej ujmy. A možno je to tým, že som mala šťastie na ľudí, na okolnosti, na zážitky.
Môj posledný týždeň bol trochu ťažký. Mala som v škole neľahké skúšky, ale bolo to hlavne kvôli tomu, že som sa každý deň s niekým lúčila. Pomaly mi dochádzalo, že keď odídem, už sa nevrátim tak ako po Vianociach. Je február a tak sa študenti po konci semestra postupne poberajú domov. Odprevadila som na letisko mojich najmilších portugalských spolubývajúcich a vrátila sa domov do prázdneho bytu. Vtedy som si neželala nič iné než byť doma v Nitre a jesť maminu bábovku s kakavkom, ležať vo svojej posteli, a vlastne som si hlavne želala, aby som nikdy na žiaden Erasmus nešla.

IMG_3835

To bol jeden z mála negatívnych pocitov, ktoré som tam zažila. Krásne na cestovaní je, že spoznáte nové krajiny, nových ľudí a máte zážitky, aké by ste inak nemali. Ale potom keď to končí, je to veľmi ťažké. Ten pocit, že mi chýbajú ľudia, mesto a škola, vo mne stále je. Stále myslím na to ako chodím varšavskými ulicami a na tvári sa mi objavuje nostalgický úsmev. Zobrala som si z toho však jednu krásnu myšlienku. Niečo končí, aby sa mohlo začať niečo nové. Stále je pre mňa trochu ťažké takto rozmýšľať, ale keď to raz v sebe spracujem, budem vedieť využiť v praxi to, čo som sa tu naučila.
unnamed
Teraz som už doma a musím sa priznať, že som si konečne uvedomila, ako to tu mám rada. Zo svojej postele som nevyliezla už asi týždeň, čo je pre mňa naozaj nezvyk. Kvôli potrebe kontaktovať sa s ľuďmi trávim veľa času na internete. Mám v hlave kopec otázok. A stále viac sa mi vynára práve táto– uvidím tých ľudí ešte niekedy ?? Ale je tu aj jedna, asi najdôležitejšia : Kam bude viesť moja ďalšia cesta?
Erasmus by som odporučila ľudom, ktorí nemajú strach. Ale aj tým, ktorí sa boja, ale majú chuť to prekonať. Tým, ktorí chcú prežiť ten polrok inak ako ostatní. Tým, ktorí chcú zažiť pravý študentský život a učiť sa na školách, na ktoré by sa normálne nedostali. Tým, ktorí sa chcú inšpirovať iným mestom, kultúrou, životom a názormi iných. Tým, ktorí chcú svoje skúsenosti využiť v budúcom, tom „normálnom“ živote. Pre toto všetko som tam išla ja. A absolútne nič z toho neľutujem.

Páči sa mi