Po zhruba týždni strávenom objavovaním krás Yucatánu sme sa s Katkou znovu ocitli v jednom z najväčších miest sveta- Mexico city. Tentokrát sme sa nezašívali len na letisku, ale chceli túto vyše deväť miliónovú metropolu zažiť na vlastnej koži. Kým sa tak stalo museli sme však najskôr zažiť „zbesilé“ nasadenie pracovníkov handlingu. Keď sme stáli pri páse už hodinu ako Fico na nočnej pochopil som, že maňana tempo nie je len výsadou Yucatánu.

Potešilo ma, že letisko nie je ďaleko od centra, keďže v takom meste sa vzdialenosti stávajú úplne relatívnym pojmom a slovo veľké sa dá v Mexico city aplikovať úplne na všetko. Hneď pri termináli je stanica metra takže ani non-stop zápchy nám nerobili problém. Keď som po prvýkrát uvidel plán metra chvíľku som skúmal načo sa to vlastne pozerám. Jemne mi to pripomínalo sieť metra v Londýne, NYC a v Paríži dokopy, toľko liniek som skutočne nevidel nikde na svete.

Tak ako vždy sme s Katkou chceli spoznať autentické Mexico city, a nie len verziu pre turistov. Nepoznám lepší spôsob ako zažiť to pravé orechové než je Couchsurfing. Náš host Juan býval neďaleko centra v oblasti centro Medico, a to nie je málo. Keby býva na druhej strane mesta metrom by nám cesta trvala neuveriteľné štyri hodiny. A to hovoríme o metre kde nehrozia žiadne zápchy okrem tých ľudských, ale tým sa v Mexiko city vyhnúť jednoducho nedá.

Po nie tragickej, ale ani extra príjemnej CS skúsenosti so šamanom v Tulume sme stískali päste aby nám to tentokrát vyšlo. Šťastie sa na nás usmialo a Juan sa ukázal ako jeden z najlepších hostiteľov ever. Hneď prvú noc zorganizoval na byte poriadnu party, na ktorej sme dali jemne dole a občas aj hore veď vieš ako. Stále sme mali plnú hlavu krás Yucatánu a vedeli sme, že náš trip je stále len na začiatku. Táto myšlienka nás oboch hriala na duši a nedočkavo sme čakali na každý nový deň a nové zážitky a o tie s Juanom nebola núdza. Našu prehliadku mesta sme začali pri zámku Chapultepec, do ktorého sa Katka dostala zdarma. Okrem toho, že je pekná je aj študentka a na bezplatný vstup jej stačil ISIC aj keď si myslím, že keby vyčarí pekný úsmev nepotrebovala by ani ten.

Pešibusom sme sa prepravili do úplného centra mesta kde sme zažili tú najväčšiu ľudskú zápchu. Slimačím tempom sme sa predierali davom smerom na hlavné námestie Plaza de la Constitución, ktoré nečakane patrí medzi najväčšie námestia sveta. Po ceste si nás odchytila mladá baba a dúfal som, že to nejako súvisí s mojim šarmom, ale nevydalo. Potrebovala natočiť rozhovor s nejakými cudzincami a s Katkou sme boli vhodné objekty. Ktovie, možno sme sa stali aj celebriťky na nejakej škole, ale honorár zatiaľ nikde, ach jaj. Námestie sa okrem svojej rozlohy môže pýšiť aj zaujímavou históriou. V dobe pred príchodom kolonizátorov sa tam nachádzalo aztécke mesto Tenochtitlan, v ktorom nesmela chýbať poriadna pyramída. Nazývala sa Templo Mayor a dnes by si ju už hľadal márne aj keď zopár šutrov sa dochovalo. Španieli boli akční a pozostatky aztéckej kultúry zrovnali v šestnástom storočí zo zemou a na jej mieste postavili katolícku katedrálu. Aztécky bohovia sa pomstili a katedrála to má už tiež spočítané. V návale kolonizovania si hlavný statik uletel ako v prípade bratislavského Apolla a dnes je voľným okom vidieť, že celá stavba sa výrazne nakláňa.

Väčšina ľudí si myslí, že Mexico city je nejaký slum, kde sa si všetci idú GTA lifestyle a prestrelky sú na dennom poriadku. Oukej štatisticky bude city asi v druhej polovičke zoznamu najbezpečnejších miest pre život, ale všetci vieme, že štatistika je len hra s číslami a nie vždy zodpovedá realite. Bol som šokovaný akým čistým a moderným mega mestom Mexico city je. Ak by som bol už totálne vytretý a netušil by som kde som, ako prvé by ma napadlo USA, k obrazu ktorým bolo city prispôsobené.

Po celom dni na nohách som mal dosť a na Katke som tiež videl, že na jeden deň objavovania stačilo. Juana sme chceli zobrať na pivo do nejakého dobrého podniku, a tak naše ďalšie kroky viedli do štvrte Roma, ktoré je známa svojim nočným životom. Juan zvolil jeho obľúbený malý pivovar, ktoré sú populárne už aj u nás. Za pivo som zaplatil viac ako v Amsterdame a musel som sa naozaj premáhať aby som ho vypil. Fujky, horšie pivo som v živote nepil. Snáď len v USA, ale to by som ani nenazýval pivom. Katka sa rozhodla vyskúšať radlera a keďže sme ho s Juanom dopíjali tiež nebola nadšená. Mexický radler je totiž normálne pivo a obvod pohára je potretý soľou a limetkou.

Nezmar Juan na noc naplánoval ďalšiu party, ale ešte pred tým sme sa s Katkou hecli niečo dobré uvariť. Rozhodli sme sa pre fúziu slovensko-mexickej kuchyne a logicky nás prvé napadli halušky, ale choď v Mexico city zháňať bryndzu šuhaj. Nakoniec sme sa rozhodli pre zemiakovú placku s kuracím mäsom, ktorá dostala upgrade v podobe mojej obľúbenej chipotle salsy a papričiek jalapenos. Mexičania majú asi inú múku lebo placky boli tvrdšie, ale chuťovo vynikajúce veď ich robila Katka. S plnými bruškami sme ustáli ďalšiu party a na ďalší deň sme boli ready na roadtrip do Puebly, ale o tom zase nabudúce.

Páči sa mi