Veľkých miest ako Mumbai a Chennai som mal už plné zuby a hlavne plné plúca ☢ Konečne som mal svoj batoh, a tak som nemal dôvod v Chennai zostávať a dusiť sa ani o sekundu dlhšie. Aspoň náznak kľudu v šálenej Indii som sa rozhodol  hľadať v malom prímorskom mestečku Puducherry, južne od Chennai. Je už takmer pravidlom, že cesta z bodu A do bodu B v Indii nikdy nie je priamka. Zvyčajne ma Indovia dopravili najprv do bodu G a potom som horko-ťažko bojoval ,aby som sa dostal do svojej destinácie 😂 Nie až tak dávno by ma vytáčalo, keby nič nejde ako má, nikam sa neviem normálne dostať, všetci len cikajú, pýtajú rupie atď. 🙈

Dnes sa však nad svojím starým ja len zahanbene pousmejem s vedomím, že starý Adam a jeho ego sú pod fialkami. Poznám zopár ľudí, ktorých ego je väčšie ako samotný vesmír a je celkom zaujímavo-smutné ich pozorovať, keďže som bol rovnaký dement 🤦‍♂️  Ak ich nebodaj niekto skritizuje, vyhodia ho zo svojej ego bublinky a spokojne idú ďalej bez toho, aby si niečo uvedomili a poučili sa. Preto sa obklopujú ľuďmi, ktorí im nikdy nič zlé nepovedia, vo všetkom ich utvrdia čo síce ego miluje, ale naopak hlbšia vnútorná stránka bytia tak zostane navždy v úzadí. Veselo si robia srandu z každého, ale na humor prípadne štipľavú poznámku na svoju adresu reagujú zásadne útokom. Chcú byť chápaní a vždy vypočutí druhými, ale vlastné ego im nedovolí chápať a počúvať nič iné ako vlastnú pravdu. Najväčší problém takto toxických ľudí je, že si vôbec neuvedomujú aký sú, a navyše vo svojej ego bubline majú samých seba za stelesnenie všetkých morálnych atribút, v čom sa radi nechajú utvrdiť okolím. Stačí ich však prestať počúvať a pozrieť sa radšej na ich skutky a činy. Faktom je, že títo ľudia majú ego ako nejakú formu ochrany resp. obrany a žije sa im tak ľahšie. Je to však smutné, pretože si myslím, že  nikdy nedosiahnu skutočné šťastie. K tomu mám ja sám ešte dlhú cestu, ale verím, že prvé kroky mám úspešne za sebou aj s pomocou Indie. Tie spočívajú v súdení samého seba a odpusteniu si, čo je o dosť náročnejšie ako odpustiť niekomu druhému. Tento proces však ego nikdy nedovolí, keďže jeho úloha je udržať človeka v pocite „som dokonalý a všetko je chyba druhých.“ Ak ťa viac ako príhody z ciest zaujímajú aké myšlienky sa mi v Indii preháňali lebeňou určite si prečítaj aj článok: Skutočná hodnota Indie

Indovia mi zbesilo vysvetľovali, že sub-urban vlak nejde tam kam má, lebo veď India 🤷‍♂️ Neďaleko postávali rikšáci, ktorí vždy vedia využiť situáciu, a už som videl ako im pri pohľade na mňa žiaria oči. Darmo sa budem rozčuľovať, kričať, plakať, veď načo si kaziť náladu. Aj tak nič nezmením a radšej do cieľu prídem zničený s úsmevom na ksichte, ako zničený a nasratý. Len som stál, s kľudom Jamajčana prikyvoval, a bolo mi úplne jedno, že nestihnem autobus lebo vlak končí linku kde sa mu práve zachce. Rozčuľovať sa treba v situáciách, ktoré to vyžadujú, a ktoré viem aspoň trošku ovplyvniť, ako napríklad môj batoh.

Po nutnej dávke improvizácie som sa dostal na stanicu na okraji Chennai, z ktorej odchádzali spoje do Puducherry, a po prvýkrát som mal tú česť odviesť sa na buse oficiálne kategorizovanom ako „super deluxe class.“ Nemusím vravieť, že to bol zážitok, pri ktorom som sa pýtal ako sakra potom vyzerá bus nižšej kategórie 😳 Pondy, ako toto mesto volajú miestni sa delí podobne ako Mumbai na indickú a koloniálnu časť. Koloniálnu štvrť v Pondy však nevybudovali Briti, ale ich kamoši Frantíci,  a to rovno na pobreží oceánu. Neviem, koho nápad bol pomenovať ju „White town“, ale v dnešnej dobe politickej a sociálnej korektnosti by mu to asi neprešlo, aj keď v Indii nikdy nevieš 🙉 White town je pýchou mesta, v ktorom som našiel pokoj a kľud, ale keďže sa tam zdržujú hlavne turisti, za autentickým indickým zážitkom treba ísť inde. Väčšinu času som sa teda pohyboval v indickej časti, ktorá mi našťastie vôbec nepripomínala hnusný Mumbai, alebo Chennai. Na strešných baroch som si častokrát vychutnával ľadové a prekvapivo dobré indické 🍺🍺 pri výhľade na celé mesto. Bol som častým hosťom aj v miestnych stánkoch a reštikách, v ktorých som jedol všetko čo nechcelo zjesť mňa 🌮🍴🍜

Aj keď doma som človek bezhotovostný a cash by si u mňa ťažko našiel, v Indii by som často krát kartou mával zbytočne. Potreboval som doplniť rupie a zákon schválnosti znovu zafungoval na maximum. Keď netreba tak bankomaty sú všade, a keď nejaký  potrebujem…💩 Jeden som nakoniec našiel a všetko by bolo v poriadku, keby mi neodídu z účtu prachy, ale cash nikde. Spravil som tam cirkus a strážnika bankomatu riadne sekal, aby niekam volal a riešil ako naša Gizka. Ten mi však nerozumel pol slova a smial sa, čo mi na pohode nepridalo. Za chvíľku mi prišla storno SMS, ktorá potvrdila návrat prachov na účet. Celý červený a zahanbený som sa všetkým zúčastneným ospravedlnil a zdrhal kade ľahšie 🏃🏃 Toto je príklad situácie keď kľud Jamajčana nepomôže, a treba byť rázny. Rázny však neznamená byť idiot, ktorý sa vie s ľuďmi len hádať, všetkých označovať za hlupákov atď…💩

Niekedy som bol na cestách, a aj mimo nich čistý extrovert. Prišiel som na hostel, a o chvíľu som každého poznal a každý poznal mňa. Neviem, či to súvisí s mojou vnútornou prácou na sebe, ale pomaly sa už začínam považovať za introverta, ktorý sa na extroverta mení len na akciách 😱 Hostelom som sa v Indii vyhýbal, a keď som nejaký navštívil zvyčajne som sa venoval sám sebe (nie, tak nie 😂 ). Jediná výnimka nastala práve v Puducherry a neskôr v Goa, kde som zažil úplne epický Nový rok, ktorý prekonal aj ten v Bangkoku. Ubytko v Puducherry bolo relatívne drahé, a tak som zakotvil v hosteli, kde som spojil sily s Američanom Franklinom. Večer sme si zašli na malý tour de bar, lenže nás to napadlo pred záverečnou 🍻 Kým u nás by sme sa vracali smutní, smädní a osamotení, v Indii stačilo vytiahnuť malý úplatok a bar bol zrazu otvorení len pre nás a skupinu Francúzok, ktoré sa k nám pridali. Na nasledujúci deň som mal na pláne návštevu jedných z najväčších mangrovníkových lesov na svete- Pichavaram. Frank mal na pláne len váľanie sa na pláži, takže netrvalo dlho kým sa spýtal, či sa môže pripojiť…

Páči sa mi