Po peknom predvianočnom víkende v Prahe nastal deň D, a kým si zvyšok Československa dopriaval poriadny nedeľný obed, mňa čakala v poradí druhá cesta do Indie. Mentálne som sa nastavil tak, že tie dlhé hodiny v lietadle ako vždy prespím, a o chvíľku už budem tlačiť nejakú indickú dobrotu, z ktorej sa rovno aj preventívne po*eriem. Cesta to však chcela ináč a hneď na úvod mi pripravila poriadne nepríjemnosti. S odstupom času som to však bral ako test zhora, ktorým chcel niekto vyskúšať, či tento trip zvládnem. India je totiž ako život sám. V jednom kuse ti hádže pod nohy polená s čím tentokrát ani nečakala kým priletím. Nerobí to však preto aby ťa zastavila, naopak. Robí ťa silnejším, vyrovnanejším a lepším, čo sa príjemnou cestou nedá a je len na tebe, či to zvládneš alebo s plačom poletíš domov. Držím sa zásady, že aj zlá skúsenosť je skúsenosť a sám som príkladom, že práve tie zlé dajú človeku do života viac.

S batohom na pleci si spokojne kráčam ku check-inu izraelských aerolínii (El Al), keď v tom ma zastavia čudní ľudia, ktorí vyzerali ako príslušníci MOSAD-u, a nie zamestnanci aerolinky. Kým pred normálnym letom je prvá zastávka check-in, pri lete s El Al treba najprv prejsť bezpečnostným pohovorom, ktorý v mojom prípade trval dobrých 45 minút. Pýtali sa na každú pečiatku v pase, moju rodinu, priateľov, prácu a už som čakal kedy ich začne zaujímať aj môj sexuálny život. Medzi výsluchom si asi trikrát odbehli s mojim pasom niekam bokom a následne sa začali znovu pýtať tie isté otázky s jediným cieľom- vyviesť ma z rovnováhy. To sa im napriek náramnej snahe vôbec nedarilo, a tak ma paradoxne vyhodnotili ako rizikového pasažiera. Po výsluchu som vyhral zlatú kartičku Williho Wonku, ktorú som mal odovzdať pri gejte.

Aj keď navonok som bol úplne pokojný vo vnútri to vo mne vrelo. Ako si môžu príslušníci cudzieho štátu dovoľovať podobné procedúry k občanovi EU na jeho takmer rodnej pôde? Zrejme si stále neuvedomili, že národná aerolinka reprezentuje ich krajinu a po skúsenosti s El Al som o Izraeli nechcel ani počuť. Je to niečo podobné ako náš horiaci národný dopravca reprezentuje Slovensko. Amerika a veľké množstvo európskych krajín je rovnako ohrozených terorizmom a skutočne si neviem predstaviť, žeby napr. Delta alebo AirFrance páchali na svojich cestujúcich niečo podobné. Veď kto by s nimi lietal? Moje meno mali na zozname pasažierov pol roka dopredu. Za tú dobu si ma mohli preklepnúť od hlavy po päty a prísť so šokujúcim zistením, že chalan s batohom na pleci je nebezpečný jedine tým, že požerie národné zásoby kebabu. Držitelia izraelských pasov to mali v pohode, takže El Al by sa mali rýchlo spamätať prípadne byť spoločnosťou výhradne pre občanov Izraelu, a nie sa tváriť ako bežná medzinárodná aerolinka.

Pri gejte som odovzdal zlatú kartičku ako mi bolo povedané a okrem čokolády a prehliadky továrne som dostal prehliadku telesných otvorov. Našťastie srandujem, „len“ ma znovu celého a každú moju vec v príručnej prehľadali a pretreli papierikom na bomby.  Prestup v Tel Avive prebehol bez problémov a myslel som si, že mám za sebou novú šialenú skúsenosť, ale nič horšie ma už v spojení s El Al nečaká. Do reality ma uviedla letuška, ktorá mi krátko pred pristaním v Mumbai oznámila, že môj batoh nie je na palube. Keďže o tom vedela dopredu, nešlo o klasický zabudnutý kufor, ale o ďalší prejav customer care v podaní izraelských aerolínii. Naozaj nikomu neprejem priletieť do Indie bez svojich vecí. Na podobné prípady som poistený plus ak by ho nenašli aj El Al by musel cvakať, takže koniec koncov by som na celej situácii aj zarobil. Lenže v batohu som mal lieky, nôž a ďalšiu kopu nenahraditeľných vecí, ktoré som potreboval, keďže som nebol na dovolenke v Karibiku, ale v šialenej Indii.

 

Po prílete ma okrem privítania batohu čakalo vypĺňanie papierov, čo tiež nebolo med lízať. Ak sa niečo podobné stane v našich končinách, tak personál letiska má automaticky tvoju plnú dôveru. Lenže v Indii ťa chce podfúknuť každý vrátane polície a zásada na prežitie No.1 znie neveriť nikomu a ničomu bez ohľadu nato akú  uniformu oblieka. Ak si v Indii bol určite vieš o čom hovorím, a ak sa chystáš túto zásadu si pre vlastné dobro zapíš za uši. V tomto prípade som však nemal na výber a musel som veriť zamestnancovi letiska, ktorý bol pridelený aby mi pomohol. Vyplniť formulár je v tomto byrokratickom nebi absolútne nedostatočné, a tak sme obiehali pol letiska so žiadosťou o pečiatku, ktorých význam mi je dodnes záhadou. Keď sa už na papier viac razítok nezmestilo môj Ind vyzeral byť spokojný a poslal ma do hotelu…

 

Ako to so mnou a mojim batohom dopadlo sa dočítaš v ďalších častiach cestopisu z Indie…

Páči sa mi