V minulom článku som písal o svojom nie veľmi úspešnom prílete do Bombay-u, v ktorom som strávil nasledujúce tri dni. Dúfal som, že dovtedy moju batožinu doručia, keďže som mal v pláne Bombay opustiť a preletieť na druhý koniec krajiny. Nemám rád keď si niekto myslí, že pre nič a nikoho nemusí nič spraviť, lebo to tak má byť, príde to samé, je to osud a pod. Môj batoh mi za tie roky prirástol k srdcu, takže kým som mohol kľudne spať musel som vedieť, že som pre jeho záchranu spravil maximum. Ak by sa mi to stalo napríklad v USA neriešim nič a čakám. Lenže c´mon sme v Indii a tu naozaj človek musí ísť a riešiť ako vraví naša Gizka.

Tušil som, že nie som jediný pasažier El Al, ktorého postihol podobný osud. Musel som zariadiť, aby môj batoh riešili prioritne, lenže čo vymyslieť? Prvý dôležitý krok spočíval v nájdení „základne“ s ochotnými anglicky hovoriacimi ľuďmi. Strata batohu totiž predstavovala pocit neistoty a z predchádzajúcich skúsenostiach s ubytovaním  v Indii som vedel, ako neisto sa v niektorých môže človek cítiť. Stavil som to teda na istotu a zabookoval údajne najlepší hostel v meste kúsok od letiska.

Noc v Locomo hostely ma vyšla cez 10EUR, čo je vzhľadom na ponúkané služby a pohodlie super cena. Tie sú stále nižšie ako u nás, ale je známe, že ubytko v Bombay je najdrahšie z celej Indie. Taký bežný 3* západného štandardu stojí minimálne 30EUR/izba a vybavením sa nijako nelíši od hotelu rovnakej kategórie u nás. Jediný rozdiel je, že kým u nás si zvyčajne rád ak nájdeš niekoho bdelého na recepcií v Indií to je opačne. Jeden Ind ti otvára dvere, druhý ti nesie kufre a kým recepčný kopíruje pas objaví sa ďalší natešený Ind, ktorý ťa odvedie do izby, takže sa cítiš ako superstar.

Stávka na istotu mi vyšla a skvelí majitelia v Locomo si hneď po príchode všimli môj výraz nešťastného šteniatka. Kým som smutne postával na recepcií s Billa igelitkou, ktorá so mnou cestovala ešte z Prahy oni šli volať na letisko. V rámci plánu som to okorenil malým klamstvom, že v batohu mám lieky, bez ktorých bude veľký prúser a do indickej nemocnice ma nikto nedostane. To bolo stále málo, a tak som si vyhľadal kde v meste má El Al pobočku a za pár minút už Ind žhavil rikšu po zapchatých uliciach Bombay-u. Tam  som spustil celú moju príhodu jemne to okorenil chýbajúcimi liekmi a dúfal, že ľady sa pohnú. A čuduj sa svete oni sa skutočne pohli. Plán eskalácie fungoval, pretože za chvíľku  začali prichádzať emaily z centrály El Al, v ktorých bolo zakomponovaných vyše päť a všetci sa usilovne venovali môjmu batohu.

Medzičasom som sa rozhodol, že nebudem nákupná maniačka, čo by zacvakalo moje cestovné poistenie. Určite nie som typ chlapa, ktorý si deň dopredu pripravuje outfit a od zrkadla ho musí vyháňať priateľka, ale rád vyzerám k svetu. Keď priletím do krajiny akou je India ihneď sa však preladím na iný mód, zabudnem na západný svet a je mi úplne jedno ako vyzerám, a čo mám na sebe. Dokonca je bezpečnejšie zapojiť sa do neoficiálnej súťaže s ostatnými cestovateľmi kto má otrhanejší, špinavší a šialenejší outfit. Ako beloch som totiž pútal pozornosť všade kam som vkročil, čo na istých miestach môže byť nebezpečné. Navyše kým si človek zvykne na neustále uprené pohľady všetkých okolo je to veľmi nepríjemné. Keby mám ešte pekné nové handry rovno som si mohol na čelo napísať ATM a kapitulovať.

Locomo hostel mal super polohu pár krokov od stanice „urban railway“, čo je klasický vlak spájajúci nekonečné štvrte Bombay-u. Jazdí v pár minútových intervaloch, lístok stojí 10Rs a ľudia zvyčajne trčia aj z vagónov. Tomu som sa chcel vyhnúť, a tak som vždy jazdil v prvej triede, ktorá nebola tak plná. Koľko stál lístok netuším, keďže som jazdil s obyčajným a nikto ho nikdy nekontroloval. V článku “Lietanie v Indii”som písal, že Mumbay a Delhi sú vďaka svojim uzlovým letiskám vstupnými bránami do Indie. Obe mestá majú spoločné aj ďalší fakt a to, že obe sú obe hrozné, aj keď Bombay o niečo menej. Všade vládne absolútny chaos, bordel a panika, čo je vlastne typické pre celú Indiu.

Keďže nebývam v Tatrách, ale v hlavnom meste a rovno na mieste s najväčšou premávkou, takže na nižšiu kvalitu vzduchu som bol zvyknutý. Lenže používať slová ako kvalita a vzduch v jednej vete je v prípade mesta akým je Bombay nemiestne. Neustále každodenné drhnutie, kašlanie a štípanie očí sú výsledkom miestneho smogu s malou prímesou kyslíka aby sa nepovedalo. Obávam sa, že naozaj nemám nič pozitívne, čoby som o tomto megameste megasmetisku napísal. Nech len nehejtujem dávam palec hore za výborné jedlo, ktoré však nie je výsadou Bombay-u a najkrajšie letisko aké som videl. V meste samotnom je jedna čistá a pekná koloniálna štvrť nachádzajúca sa v blízkosti známeho monumentu- Gate of India. Tú však vybudovali Briti a to čo zostalo na Indoch je let´s say prácička ako vyšitá pre Čaputovú.

Posledný večer pred odletom do Chennai sa v Locomo organizoval street food tour, na ktorom som nesmel chýbať. V skupinke asi šiestich ľudí sme sa s majiteľmi vybrali do štvrte Juhu rovno pri oceáne. Pobrežie lemovali stánky s jedlom, vo vzduchu sa znášali silno korenisté vône, ktoré ma motivovali zjesť všetko čo nezjedlo mňa. Domáci nám hovorili, čo si práve dávame, ale pri tom množstve rôznych vynikajúcich, ale aj fujky špekov som si názvy nemal šancu zapamätať. Keďže som mal už dosť starostí modlil som sa, aby som sa nepo*ral, čo sa našťastie nestalo. Juhu beach mala byť údajne najkrajšia pláž v meste, ale keď sme tam prišli bál som sa spýtať ako vyzerá tá najhoršia. Hordy odpadkov na piesku a ešte viac vo vode, ktorá mala čudnú tmavú farbu. Radšej sme teda zašli do vychyteného „high-class“ podniku, kde sme vypili hektolitre piva a ešte viac toho pojedli. Celá tá sranda ma vyšla na 10EUR, čo je fakt super, keďže v podobnom podniku v našich končinách by som nechal výplatu až dve.

Počas večera som dostal dlho očakávaný mail oznamujúci, že múj milášek je na letisku. Vedeli kde bývam a aj to, že ráno odlietam. Preto som očakával, že mi ho naložia na rikšu a kým sa vrátime bude ma čakať v Locomo. Lenže takto to funguje možno u nás, ale určite nie v Indií. Batoh síce dorazil, ale stále som nemal vyhraté a dám ti malý spoiler- nemal som ho ani pri odlete do Channai. Tu sa ukázalo, že som mal pravdu  ako veľmi je v prípade problému v Indii nutné sa do situácie aktívne zapájať a nič nenechať na náhodu a už vôbec nie na Indov. Keď sa rozdávala spoľahlivosť, tí zrejme niekde okrádali cudzincov a potom to tam vyzerá, tak ako vyzerá. Viac nabudúce…

Páči sa mi