Do mesta Jaipur som dorazil okolo obeda po pár hodinovej a prekvapivo pohodlnej ceste. Keď som vyšiel zo stanice ihneď sa na mňa vrhla skupina asi 10 rikšákov. Všetci ma chceli odviesť a tí viac podnikaví ma chceli vziať do ich hotelov a tí najpodnikavejší by mi kľudne aj svoje ženy predali. O Indickú ženu som záujem nemal, a tak som pohotovo odmietal všetky ich blbé ponuky. Doslova som zdrhal, aby mi dali pokoj. Nakoniec ma ostal prenasledovať len jeden, ktorí ma vyhral. Hotel som mal vyhliadnutý na nete a po zjednávaní ceny sme konečne mohli vyraziť. Môj rikšák sa volal Abdul a mal prekvapivo novú a peknú rikšú a hovoril jazykom môjho kmeňa (English).
Zakempil som sa do Green guest housu v kľudnej oblasti mesta Jaipur, kde som si ako správny extrémista vybral najlacnejšiu izbu za 300Rs. To je rovnaká cena akú som zaplatil za izbu v Delhi, ale táto bola o dosť lepšia. Aj hotel bol v na Indické pomery čistý a tichý. Bola to veľká štvorcová budova a v strede bola záhrada s palmami, lavičkami atď.
Abdul ma tak ľahko pustiť nechcel a navrhol mi, že ma povozí po všetkých zaujímavých miestach v Jaipure. Normálne by som ho hneď odmietol, ale v meste Jaipur som mal v pláne zostať len jeden deň a už bol obed, takže som súhlasil.
Po obede ma Abdul vyzdvihol v hoteli a mohli sme vyraziť. Najprv som si musel kúpiť lístok na ďalšie ráno do Agry. Na stanici mali okienko pre turistov, kde už stála skupinka Američanov a Austrálčanov. Počas vypĺňania papierov na lístky sme sa dali všetci do reči a celkom rýchlo nám to ubehlo. Okienka pre turistov fungujú celkom dobre. Zvyčajne tam je ochotná anglicky hovoriaca osoba, ktorá vám bez frflania opraví papier. Málokedy sa stane, že ho vyplníte dobre.
Keby idem do okienka pre Indov čakal by som tam zrejme doteraz. Tam totiž vládne čistý chaos a panika, ako aj v celej Indií.
Pre kresťana je top zázrak keď nejaká socha začne plakať, čo sa zvyčajne vyrieši prasknutou trubkou. Alebo minule som videl zázraky ako oblak v tvare anjela, Ježišova podobizeň v dreve a pod. Väčšinu týchto zázrakov dokáže vysvetliť decko s priemerným IQ. Ale taký hinduizmus to je zázrak sám o sebe. Keby vidíte tú šialenú dopravu je zázrak, že som tam videl za celý čas jednu haváriu. A keby vidíte ten šialený bordel a neznalosť slova hygiena je zázrak, že tam nevypukla ešte nejaká celosvetová epidémia. Proste chaos, bordel a panika, ale všetko funguje svojim zvláštnym, priam zázračným spôsobom.
Po hodine byrokracie na stanici ma čakal Abdul a vyrazili sme do ružového mesta. Nie, nie je to sídlo Barbie a Kena, ale historické centrum Jaipuru, kde sú budovy jemne sfarbené do ružova. Cestou sme sa vyhýbali kravám, ktoré sa znudene prechádzali po ceste. Abdul mi celú cestu rozprával aký je čestný atď. Samozrejme, že klamal až sa s neho dymilo. Potom sme išli na nejakú vysokú vežu, ktorá vyzerala ako minaret v Taj Mahale. Na samý vrch viedli úzke okrúhle schody, a po chvíli sa vám s toho celého začala motať hlava. Pár krát som stratil rovnaváhu a skoro sa strepal, čo by bolo životu nebezpečné, ale nejako som to vybalansoval. Hore bol pekný výhľad na celé mesto. Po pár fotkách sme sa mohli vybrať do zaplavenej pevnosti, ktorá bola naozaj úžasná. Kúpil som si tam kokosovú vodu a lámal si hlavu ako sa tam dá dostať. Vydumal som, že bez lode je to márne a naskočil do rikše.
Abdul už začal vymýšlať a chcel ma zobrať do výrobne textilu. Povedal som mu, že aj tak si tam nič nekúpim, a tým pádom nedostane žiadnu províziu. Samozrejme, zase začal klamať, že on tak nepracuje, že žiadne provízie nemá. Ako som už spomínal rikšákovy nikdy neverte ani slovo.
Vo výrobni mi ukázali, že textil pletú pekne ručne. Potom ma vzali na poschodie kde boli už hotové výrobky a chceli mi niečo predať. Našťastie, neboli veľmi otravný a stačilo im povedať raz, že nič nechcem. Ponúkali aj obleky a košele na mieru za dosť výhodné ceny, ale cestou by som to určite niekde zničil, a tak som s praktických dôvodov odmietol.
Abdulovi som povedal nech ma odvezie do Ružovej pevnosti, čo je niečo ako hrad v Ružovom meste. Tam začal Abdul zas vymýšľať, že ma zoberie k neho známym zlatníkom. To som ho už podráždene odmietol a povedal som mu, že tu končíme. Zaplatil som mu dohodnutých 500Rs, čo nebola práve najlepšia cena, ale zas to nebolo nič hrozné. Tak som sa ním rozlúčil a vydal sa na prieskum po vlastných.
Už sa stmievalo, a ako to už v Indií býva tma sa dostavila takmer okamžite. Ako obvykle som sa bezcieľne flákal po úzkych tmavých uličkách zaprataných obchodíkmi. Do takej tmavej uličky by sa máloktorí turista odvážil vstúpiť, ale ja podobné miesta vyhľadávam a má to výhody. Na rušnej hlavnej ceste, by vám Indovia nedali pokoj a stále by vás otravovali. V zašitých uličkách mi dal každý pokoj a mohol som sa zastaviť pri obchode bez toho, aby sa ma hneď pokúšali vtiahnuť dnu. Jediná nevýhoda môže byť krava, ktorá sa rozhodne zablokovať úzku uličku. Našiel som obchod z alkoholom kde som sa vyzbrojil dvoma ploskačkami. Keby viem, že v každom štáte v Indií majú rôzne dane, kúpil by som toho viac. V Agre stál alkohol asi raz toľko.
Večer som si dal večeru v hotelovej strešnej reštaurácií, otvoril ploskačku a dal si po celodennom tripe relax. V Indií mi dosť rýchlo ubúdala mentálna energia. Telo ešte nie je prispôsobené na časový posun, zmysli sú stále zahltené, a vlastne všetko okolo vás je podľa merítok západu úplne na hlavu.
V súčastnosti študent manažmentu a ekonomiky na SPU v Nitre a vášnivý cestovateľ. Za svojich 24 rôčkov som žil v USA, Londýne, ČR a popri tom navštívil 30 krajín. Svojim blogom sa snažim ukázať, že cestovanie nemusí znamenať all inclusive resort na pláži, a ak chces cestovať nemusíš byť dokonca ani milionár. Okrem letenky ma poteší aj pifko, pizza a moja maltezáčka Dufy.
