Po troch dňoch v preľudnenom megameste Mumbai bolo na čase sa znovu preletieť a presunúť do ďalšej ďžungle menom Chennai. Žiadne veľké indické mesto sa nemôže uraziť ak ho nazvem špinavým a smradľavým, Chennai nevynímajúc. S predchádzajúcich skúseností s Indiou som vedel, že robiť si detailný plán cesty by bolo hlúpe. India je nevyspytateľná krajina a aj ten najlepší plán by ľahko skončil len na papieri. Pred pár rokmi som chcel napríklad vidieť Darjeeling, ale cesta to zariadila ináč. Kvôli zosuvu pôdy som nakoniec skončil v hlavnom meste štátu Džhárkhand- Ranchi, o ktorom som predtým nikdy nepočul. Okrem chillu na čajových plantážach s výhľadom na Himaláje som sa na ulici hádal a skoro pobil s rasistickými Indami a s miestnou mládežou hral stolný futbal. Teraz som si už radšej trip ohraničil pár vnútroštátnymi letenkami a zvyšok improvizoval. Priznám sa však, že som neočakával improvizáciu a stres ihneď po prílete, ale na druhej strane to bolo to pravé: “Welcome in Incredible India”

Večer pred odletom do Chennai som sa dozvedel, že môj stratený batoh je už na letisku. Naivne som si myslel, že si ho ráno prevezmem a spolu odletíme ďalej. Ako som spomínal v článku o “Lietaní v Indii” je nemožné sa dostať voľne z/do budovy terminálu. Hádanie s po zuby ozbrojeným vojakom mi nepomohlo, ale aspoň zavolal šéfovi a zistil, že zamestnanci El Al prídu až za pár hodín. Mohli mi ho ešte v predošlí večer doručiť na hostel, mohli mi ho nechať u niekoho od koho si ho ráno prevezmem, ale nie, oni nespravili nič. Znova zdôrazňujem, že ak si ti v Indii stane niečo podobné nikdy sa nespoliehaj, že Indovia zariadia. Všetko si musíš poriešiť sám, kontrolovať ich ako malé deti a dávať im jasne inštrukcie čo vlastne majú robiť.

Pred odletom som im aspoň napísal dosť nepríjemný mail a tešil sa na prvý let v novom Boingu 737 MAX, ktorý sa nedávno zrútil v Etiópii aj so Slovákmi na palube. Keďže šlo už o druhé a veľmi podobné nešťastie rovnakého typu lietadla mnoho krajín vrátane EU sa rozhodlo ich nechať na zemi. Dúfam, že sa to čoskoro vyrieši, pretože moja skúsenosť s novým MAXkom bola vynikajúca, škoda ich na zemi.

Rikšákov a taxikárov som delil na lovcov cudzincov a tých druhých. Lovci sa vždy húfne prihrnú, majú dobrú angličtinu, pekné rikše a je ťažké sa ich zbaviť. Zvyčajne sa snažia okrem samotnej jazdy predať aj nejaký ten výlet, svoju ženu prípadne ťa nedobrovoľne povodiť po spriatelených obchodoch. Lovcov je dobre využiť ak chceš aj obhliadku mesta prípadne niečo viac ako jednoduchú cestu z letiska na hotel. Tí druhí zvyčajne nehovoria anglicky a nevedia čítať, takže komunikácia je veľmi náročná a práve vďaka tomu ťa odvezú kam chceš bez zbytočných dohadovaní a zastávok. V tomto prípade je však nutné mať offline mapu a Inda navigovať. Zistili sme, že hotel, ktorý som si ešte ráno v Mumbai zabookoval zrejme ani neexistuje, čo mi už ani neprišlo zvláštne a len som rezignovane pokrčil plecami. Zrazu mi zazvonil mobil a podľa čísla som videl, že volajú s El Al. Batoh mi mal priletieť poobede do Chennai, a tak som povedal taxikárovi nech ma odvezie do náhodného hotelu pri letisku. Cestou som spozoroval zhruba kilometer dlhú betónovú stenu, ktorá mala na sebe po celej dĺžke napísané „Do not urinate“. Indovia asi chýbali keď sa vyučoval zápor a dobrá desiatka si z plotu spravili urinovací terčík.

Nikdy nie je dobré nechať výber hotela na rikšákoch, keďže ťa vždy zoberú tam kde zhrabnú províziu a nie tam kde je najlepšie. Do hotelu kam ma vzal som odmietol čo i len vkročiť, ale našťastie hneď vedľa bol ďalší, ktorý vyzeral o niečo lepšie. Trošku som sa prespal a znova vyrazil na letisko kam ma zdarma odviezol hotelový taxík. So všetkými potrebnými údajmi som ako vždy šiel za vojakom strážiacim vstup na terminál a zostávalo už len čakať. Dohodnutý čas ubehol nevidel som nikde nikto a pomyslel som si, že to tí blázni znovu doplietli a batoh mi letí niekam do Pchjongjangu. Našťastie sa za chvíľku objavil letiskový človek a na prvý pohľad som videl, že batoh bol celý rozobratý a bolo zjavné, že ho celý prehľadávali.

V Chennai som nechcel zostať ani o minútu dlhšie ako som musel preto som si hneď na ráno pripravil plán úteku. Kým som však zdrhol šiel som sa trošku prejsť nech vidím aj niečo iné ako hotel a letisko. Medzi moje hobby na tripoch patrí vyraziť bez cieľa a ísť kam ma nohy zavedú, proste sa bezcieľne túlať bez Lonely planet v rukách a užívať si to. Z nejakého dôvodu ma to baví hlavne v menej bezpečných krajinách akou India bezpochyby je. Tým na vlastnej koží potvrdzujem alebo rúcam zažité stereotypy, ktoré tu na Slovensku o rôznych krajinách máme. Napríklad v jednom z údajne najnebezpečnejších miest na svete -Mexico city ma nikto nezastrelil, nenapadol a úprimne môžem povedať, že som sa tam cítil bezpečnejšie ako v noci na Obchodnej.

Vyrazil som za tmy s jediným mne dôverne známym cieľom- ochutnať Chennai. Kráčal som popri obrovskej absolútne zapchatej ceste kde sa za neustáleho trúbenia v smogovej hmle križovali dodávky, kravy, psi, autá, rikše a jeden hladný Adam, proste riadny grupáč.

Nikde žiadne značky, predpisy, policajti a aj tak som za celú dobu nevidel jedinú nehodu. Dokráčal som až do nejakej odľahlej mestskej štvrte a jedlo stále nikde. Nepýtaj sa ma ako to je možné, ale v Indii neskutočne spoľahlivo funguje zákon schválnosti. Ak by som hľadal napríklad autoservis určite by všade navôkol boli voňavé papanice. Už som tak kráčal zhruba hodinu keď mi pomaly začali v hlave blikať výstražné majáky. Keď som sa ich naposledy aj keď v úplne odlišnej situácii rozhodol ignorovať dopadlo to veľmi zle, preto som spozornel. Bol neskorý večer, netušil som kde som, každý človek sa otáčal a sledoval ma. Zachytil som aj nejaké pokriky a aj keď ja moc strach nepoznám a nie sme ani kamaráti rozhodol som sa radšej vrátiť. Zákon schválnosti znovu zafungoval na 100%, keďže som potreboval rýchlo zdrhať a žiadny rikšák na dohľad. Keď ich zrovna nechcem idú sa potrhať kto ma odvezie a teraz nič len ja, tmavá nekonečná ulica a pohľady desiatok ľudí.

Nakoniec som jedného odchytil ako si spokojne urinuje pri múre (asi tradícia) a v strede procedúry mu oznámil, že zdrháme. Nerozomel som mu ani slovo, on mne tiež nie, ale pochopil som, že dačo namieta. Keď som však vytiahol rupie oči mu zažiarili a zašitú uličku sme nechali ďaleko za nami. 

Ráno som si spokojne naložil partáka na plecia a Chennai-u a veľkým miestam  dal na pár dní pápá..

Páči sa mi