Po uvedomení si času som rýchlo vyskočil z postele a ponáhľal sa na stanicu maršutiek- Didube. Názvy boli v gruzínskom jazyku, ktorý je pre nás čitateľný asi ako hieroglyfy. Našťastie, Gruzínci sú veľmi milý národ a radi mi ukázali správnu maršutku.
Smeroval som do blízkeho mini mesta- Mtskheta. Áno, chvíľu mi trvalo kým sa mi to podarilo vysloviť. Toto mesto je vzdialené 8km od Tbillisi a maršutka vás tam odvezie za 1 GEL. Dostupnosť je tam naozaj skvelá, tak pri návšteve Tbillisi na Mtskhetu určite nezabudnite.
Keďže som pol dna nič nejedol moje prvé kroky smerovali do potravín, kde mali dobré čerstvé khachapuri. Mtskheta je naozaj malé, ale krásne mesto a po vlastných ho máte prejdené za hodinku. V jeho centre sa nachádza kláštor obohnaný hradbami a parkom. V blízkosti kláštora sa nachádza kameňom dláždená ulička plná stánkov so suvenírmi atď. Nachádza sa tam asi jediná miesta reštaurácia, ktorej názov si žiaľ nepamätám, ale nedá sa prehliadnuť. Majú tam naozaj výborné miestne jedlá za super ceny. Do sýta som sa tam najedol zhruba za 7GEL. A ja mám žalúdok obrovský, takže do sýta znamená skutočne do sýta.
V ten deň som mal ešte naplánovaný presun z Mtskhety do rodného mesta súdruha Stalina- Gory. Z Tbillisi tam jazdia maršutky, ale prišlo mi zbytočné jazdiť naspať do Tbillisi, tak som začal zisťovať ďalšie alternatívy dopravy priamo z Mtskhety. Oproti kláštoru bolo informačné centrum, v ktorom som zistil, že do Gory sa dostanem aj vlakom. Tento vlak jazdil len 2-krát denne, ale mal som šťastie a stíhal som poobedný (17:45) spoj. Železničná stanica sa z nevysvetliteľného dôvodu nachádzala mimo mesto, tak ma čakala ešte pol hodinová prechádzka.
Na rozdiel od našich vlakov išiel tento načas a lístok stál len 1 GEL. Asi by sme si mali vziať príklad. Bol trošku napráskaný, ale v porovnaní s druhou triedou v Indií to bol luxus. Pri projektovaní vagónov sa zrejme súdruhovia rozhodli ponúknuť tento vagón hráčom NBA lebo miesta na nohy bolo viac ako dosť. Dokonca sedačky boli naklonené zhruba v 140 stupňovom uhle, tak to bolo skoro ako posteľ.
Cesta trvala asi hodinu a jediná nevýhoda bola, že vlak nehlásil zastávky, tak som nemal tušenia, kde práve sme. Mal som šťastie lebo som zaspal a zo spánku ma vytrhol spolucestujúci, ktorý mi oznámil náš príchod do Gory. Gruzínci mali podivný zvyk stavať stanice na druhej strane rieky ako mesto a po Mtshkete sa to opakovalo aj v Gory. Od stanice jazdili do centra maršutky, ale pribehol ku mne taxikár, že ma odvezie za 3 GEL. Na túto cenu sa nedalo nekývnuť a už som sa viezol.
Problém nastal pri hľadaní ubytovania. Z internetu som mal vytlačenú adresu rodinného guesthousu, ale nedarilo sa mi ho nájsť. Skončil som na nejakom trhovisku, kde som sa začal pýtať miestnych. Zobrali mi z ruky adresu a o chvíľu sa okolo mňa vytvorila skupinka asi 5 ľudí, ktorí nevedeli kde to miesto je, tak kričali na ďalších. Nakoniec sa ma ujal nejaký pán, ktorý ma naložil do svojej dodávky a viezol asi 5 min. na správnu adresu. Išlo o bežný dom bez nejakej tabule oznamujúcej, že ide o guesthouse, tak som začal mať pochybnosti, či sa náhodou neplánujem nasáčkovať k nič netušiacim ľudom. Domáci boli trošku prekvapení, ale bol som na správnom mieste a bol to guesthouse, aj keď turistu zrejme dlho nevideli.
Moje prvé kroky viedli do Stalinovho múzea, ktoré bolo síce zavreté, ale veľa sa dalo vidieť aj v areáli, ktorý bol prístupný non-stop a zdarma. Bol tam napríklad vagón, ktorým Stalin cestoval (nerád lietal) a jeho rodný dom. Okolo tohto domu vlastne postavili budovu múzea a park. Celý objekt sa nachádzal na Stalin Avenue, čo mi prišlo trošku divné. Stalinovo múzeum ešte chápem, ale neviem si predstaviť, že niekde v Rakúsku/Nemecku by bola Hitler- Strasse a Hitlerove sochy.
Nad Gory sa týčila zrúcanina hradu, ktorá bola voľne prístupná. Ako vstupné zaplatíte krátky, ale strmý výšľap po nie najlepšom teréne. Pod hradom sa na mňa nalepil miestny tulácky pes, ktorý zrejme pracoval pre psiu verziu KGB. Stále išiel za mnou, ale keď som sa otočil tváril sa akoby nič a ignoroval ma. Samozrejme, potom ma ďalej sledoval. Za jeho vytrvalosť som mu cestou kúpil párku, ktorú zožral na jeden hlt.
Nakoniec dlhého dňa som si pomerne unavene sadol do baru na pivo, kde sedel nejaký Rus, ktorému hlava nebrala, že nejaký cestovateľ zavítal do Gory.
Mne zas hlava nebrala, že som sa zobudil o 12:30 v Tbillisi a teraz sedím na pive v Gory, čo bolo už druhé mesto, ktoré som za ten deň stihol navštíviť.
Fotogaléria:
[nggallery id=604]
V súčastnosti študent manažmentu a ekonomiky na SPU v Nitre a vášnivý cestovateľ. Za svojich 24 rôčkov som žil v USA, Londýne, ČR a popri tom navštívil 30 krajín. Svojim blogom sa snažim ukázať, že cestovanie nemusí znamenať all inclusive resort na pláži, a ak chces cestovať nemusíš byť dokonca ani milionár. Okrem letenky ma poteší aj pifko, pizza a moja maltezáčka Dufy.
