Na druhý deň po tom, ako sme sa všetkými možnými zázrakmi dostali do Yerevanu sme sa ho vybrali objavovať. Pre taxikárov, alebo možno len toho nášho, bola adresa hostela, do ktorého sme sa snažili dostať, obrovskou hádankou. Poriadne dlho nás vozil hore dolu a nie a nie trafiť. Nakoniec sme to s ním vzdali a nejako to našli sami. Príjemná izba za lacný peniaz no znova, žiaden ohrievač. Vôbec nikde! Neprestávalo ma rozčuľovať ( a desiť), že tým ľudom asi naozaj nikdy nie je zima, pričom mne naopak, vždy. Ale čakalo nás nové mesto a tak sme len zhodili batohy a pustili sa smerom, ktorým sa nám zachcelo. Hneď sme zistili, že Yerevan je iný ako Tbilisi, úplne iný. Veľmi moderné centrum s pešou zónou, ktoré by ste nerozlíšili od európskeho. Možno len podľa toho, že na každom kroku stál policajt. Asi preto Yerevan a Arménsko všeobecne patria k najbezpečnejším miestam sveta, nikto by sa určite nechcel zahrávať s mohutným ozbrojeným Arméncom. Hneď sme narazili na nádherný vianočný park s ľadovými sochami a vysvietenými dekoráciami, všetko pripravené na nadchádzajúce januárové Vianoce.

Napokon mi nedalo sa nezastaviť pri známom pamätníku obetiam arménskej genocídy na kopci Tsitsernakaber postavenom v roku 1967. V genocíde zahynulo 1,5 miliónov Arméncov, ktorí boli povyvražďovaní Turkami medzi rokmi 1915 až 1918. Brutalitou sa pokojne môže rovnať deportovaniu a usmrcovaniu židov v druhej svetovej vojne. Len presun do koncentračného tábora do sýrskeho Aleppa v hrozných podmienkach tisíce ľudí neprežilo. Tí, ktorí áno boli odvedení a popravení, iní vyhnaní do púšte alebo upálení zaživa.  Dnes miesto každoročne v apríli navštevuje tisíce Arméncov, aby vzdali poctu padlým.

A i keď sa kolegovi neveľmi chcelo šlapať do kopca a veľmi ho to nezaujímalo, ja som bola rada, že sme to nevzdali. A isto odporúčam každému, pretože mohutná otvorená stavba pod holým nebom s nikdy nevyhasínajúcim ohňom v strede medzi dvanástimi kamennými tabuľami nielen, že spôsobí zimomriavky pri zamyslení sa nad príčinou jej postavenia ale dokáže prinútiť človeka byť vďačný za to obrovské šťastie, ktoré má.

Šťastie, že sa narodil v dobrej krajine i keď to často nevidíme. Jasné, chápem, že to vôbec nie je dokonalé. Ťažko tu dobre zarobiť, ekonomika stojí za nič, ľudia nie sú práve najmilší národ a politika je samý výkvet ale máme svoj život. Nikto nevyvražďuje rodiny, nezabíja bezbranné deti a nikto z nás nemusí kopať masové hroby pre príbuzných. Vďakabohu.           Presne toto je to, čo vám cestovanie ukáže. Aj keď si myslíte, že to nemôže byť horšie, časom prídete k rozumu a zistíte, že to, čo máte je oveľa viac ako má množstvo iných. A to, čo považujeme za samozrejmosť, také úplne samozrejmé nie je všade. Napríklad niečo tak základné, absolútne banálne ale predsa tak zložité ako právo na život.

Zbehli sme zadumaní do mesta a vrátili sa do hostela. Neskôr, po vypýtaní niekoľkých ďalších vrstiev prikrývok sa nám podarilo ako tak prespať mrazivú noc.

Nasledujúci deň ráno sme odniesli veci zasa inam (ako putovní slimáci, ktorí vláčia svoj domček vždy inde) a pobrali sme sa na stanicu Sasuntsi Davit, kde sme „chytili“ prvú marshrutku do Khor Virap. V skutočnosti nás šofér, po pripomenutí nejakým z cestujúcich, ktorý si zázrakom pamätal, kam ideme, vyhodil na opustenom rázcestí uprostred ničoho v poriadnej hmle. Okej, ide sa na to. Asi kilometer, dva, sme si vykračovali po prázdnej asfaltke a v diaľke sa nám začali rysovať nejaké obrysy. Najskôr sme zbadali rozsiahli cintorín (cintorín na poli uprostred ničoho?) a potom sme konečne uzreli to, prečo sme tam prišli. Monumentálny kláštor na skale. Khor Virap bol postavený už okolo roku 642 a Arménsko bolo vyhlásené za prvý kresťanský národ takže si môžeme byť istý, že história miesta je naozaj bohatá. Bol krásny, naozaj, no za ním sa mal črtať mystický Ararat a ten nikde! Kvôli hmle nebolo vôbec nič vidieť a ani Noemovu archu, ktorá podľa legiend mala na tomto mieste pristáť po veľkej biblickej záplave. Kláštor ale stál za to aj sám. Tiché nádvorie so zopár turistami, vlhkými dlaždicami od všade prenikajúcej hmly a tajomné zákutia s hlbokými dierami do zeme, cez ktoré keď ste preliezli, ocitli ste sa v inej, tajnej miestnosti. Prešli sme si to nádherné miesto a vsiakli tú zvláštnu, pokojnú a tajomnú atmosféru.

No potom bol čas ísť späť a my sme netušili, ako. Nevedeli sme, kedy a či vôbec ešte ide marshrutka z toho rázcestia bez akéhokoľvek označenia alebo zastávky. A i keď sme sa popýtali domácich, nikto nič nevedel. No nič, pobrali sme sa tým smerom dúfajúc, že niekedy niečo príde. Ako sme si tak vykračovali popri ceste, zastavili nám v starej Lade traja starší páni a keď sme im povedali, kam ideme, hneď nás vtiahli do auta. A tak sme mali zasa šťastie. Arménska muzika z rádia hučala, dedkovia žartovali a pofajčievali jednu cigaretu za druhou. Mohli nás odviezť kamkoľvek a pokojne uniesť, nemali sme šajnu, kam ideme. Prechádzali sme cez všemožné malé dedinky a, samozrejme, žiadnu sme nespoznávali. Zrazu sa popri ceste začali objavovať „stánky“ s mäsom. Boli to na rýchlo zlepené stoly z pár dosiek, na ktorých ležali časti kravy, práve čerstvo zo zabíjačky. Nezabalené ich predavači chytali do rúk, len tak, a vložili kupujúcim do igelitky. Ako poznávacie znamenie ( alebo čo) bola pred každým stánkom položená odťatá kravská hlava. A takéto stánky lemovali hlavnú cestu a ľudia zastavovali a vyberali, vážili a odnášali si kusy mäsa.

Šofér po ceste povykladal všetkých svojich parťákov a nakoniec sme ostali len my. Odviezol nás na autobusovú stanicu a zaviedol až priamo k našej marshrutke smer Yerevan. Vďační sme sa rozlúčili a pokračovali ďalej autobusom. Stánky popri ceste pokračovali. Za chvíľu nastúpila žena s toľkými taškami mäsa, že ich sama ani nevedela odniesť. Z jednej jej vytekala krv a nikto, vôbec nikto, možno okrem mňa, sa nad tým nepozastavoval.

Večer sme prišli do hostela a zoznámili sa s novými ľuďmi. Starý Nór a starý Američan, obaja vojnoví veteráni, ktorí vedeli rozprávať hodiny, niekoľko Filipíncov, ktorí chodili za snehom do Arménska z Dubaja, v ktorom pracovali, utečenec Iránec, ktorý bol vraj utečencom kvôli svojej viere ale nám sa skôr zdalo, že možno skôr kvôli svojej sexuálnej orientácii. Spoločnosť sme mali veru pestrú a fľaša ukrajinskej vodky a hlboké témy s neznámymi ľuďmi z toho urobili skvelý večer. A napokon, aj keď sme nevideli úplne, čo sme plánovali, bol ten deň viac než úspechom. Pochopili sme však množstvo dôležitých vecí a tentokrát sme boli naozaj vďační, za všetko.

 

 

Páči sa mi