Moja cesta do Indie sa začala v krásny dátum piatok 13 na Viedenskom letisku. Absolvoval som krátky let do mesta nákupov – Milána. Priletel som okolo 9 večer a hneď na letisku sa na mňa nalepil spolusediaci z lietadla. Volal sa Baťa a bol z Uzbekistanu. Chudáčisko Baťa, bol to veľmi zmetený človek. Anglicky nevedel ani slovo a potreboval sa dostať vlakom do Frankfurtu, čo mi rukami nohami vysvetlil. Nebolo by na tom nič čudné, keby sme práve neprileteli z Viedne. Myslím, že z Viedne by sa dostal do Frankfurtu jednoduchšie a lacnejšie ako z Milána, kam doteraz nechápem prečo letel. Ujal som sa ho a dopravil ho vlakom z letiska na hlavnú vlakovú stanicu v centre Milána. Dorazili sme tak okolo 11 večer, a ako sa v Taliansku patrí, všetko bolo zavreté. Chudáčiska Baťu som tam nechal a povedal mu nech tam do rána spí, a keď otvoria, nech pozisťuje nejaký vlak do jeho vysnívaného Frankfurtu.

Ubytovaný som bol v hosteli New Generation. Nebolo jednoduché ho nájsť, no po chvíli blúdenia sa mi to podarilo. Hostel bol nový, čistý, všade Wi-Fi, priestranný a lacný (11 EUR/noc). Prišiel som tam okolo polnoci, tak som bol jemne unavený. Dal som si jedno uvítacie poldecko s chalanom z Turecka a holkou Bieloruska, potom som zaľahol a spokojne chrnel až do rána.

V Miláne som strávil celý víkend, počas ktorého som tradične absolvoval free walking trip, a prešli sme takmer všetko, čo sa v Miláne dalo. Chcel som vidieť Da Vinciho poslednú večeru, čo samozrejme nebolo také jednoduché. Treba si to zabookovať online min. 14 dní v predstihu, čo som samozrejme už nestíhal. Keď do Milána pôjdete, určite si to zabookuje a pokúste sa tam nájsť nejaký ten DaVinciho kód.

Po celodennom chodení som si dal výdatný poobedný spánok a zobudil sa až večer. V kuchyni som našiel turecko-bieloruský párik a ihneď sme sa dali do pijatiky. Vypili sme slovenskú flašu a potom som doniesol domácu slivku. Samozrejme, nikto okrem mňa sa ju neodhodlal piť.

1017349_10200742603362150_906150358_n

V pondelok ráno ma čakala cesta späť na letisko a smer India. Na letisko som sa dostal busom z vlakovej stanice za 10 EUR. Milánske letisko má dva termináli. Jeden je len pre lety EasyJetu a druhý pre všetky ostatné lety. Ja som samozrejme vystúpil pred EasyJet terminálom, a darmo som tam mohol hľadať check-in SkyTeamu. Našťastie som rýchlo nasadol na shuttle bus, ktorý jazdil medzi terminálmi. Za cca. 15 min jazdy som bol konečne na správnom mieste. Milánske letisko je jedno z tých stredne veľkých, cca. ako PRG. Keďže som prišiel dosť neskoro, jemným behom som vybavil check-in a rýchlo sa dotrepal do tranzitnej zóny. Cestou som sa stretol s Austrálčanom, ktorý letel so mnou do Rijádu. Vo fajčiarskej búdke som si jednu zapálil a hor sa do lietadla. Bol som jemne zvedavý, lebo Arabskou spoločnosťou som ešte neletel. Boli problémy s letenkou (India- letenka), a tak som nevedel, čo mám čakať.  Sedel som spolu s Austrálčanom v zadnej časti lietadla. Prekvapil ma kráľovský leg-space, nie nadarmo sú arabské spoločnosti považované za najluxusnejšie a majú naj servis. Let do Rijádu trval zhruba 6 hodín, počas ktorých som počul pár Islamských modlitieb, ale inak prebiehal normálne. Samozrejme, na palube sa nepodával alkohol. Väčšinu času sme leteli nad vyprahnutými

1525521_10200742603242147_276701966_npúšťami, a zhruba o 7 večer sme konečne pristáli v Rijáde. Tam som mal stráviť nasledujúcich 14 hodín čakaním na let do Delhi. Verte mi, že na tak dlhý transfer by ste si priali lepšie vybavené letisko. Nebolo tam absolútne čo robiť. Bol tam Burger king (kde nebrali kreditky), duty free, nejaké kaviarne. Pokiaľ budete mať mobil budete mať zdarma 2 hodiny Wi-Fi (autorizácia pomocou sms). Austrálčan vytiahol harmoniku a začal hrať. Ja som sedel vedľa neho, a nejak sme vytvorili atrakciu pre miestnych arabov. Čakal som kedy začnú hádzať drobné, ale nič. Dostali sme aspoň cukríky. Saudia skvelo kompenzovala nie dobrú vybavenosť letiska. Dostávali sme zadarmo papať a stále sme mali k dispozícií plechovky coly atď. Okolo polnoci som sa na zemi prestrel dekou, ktorú som znárodnil v lietadle a pokúšal sa spať. Moc mi to nešlo, ale do rána som si aspoň poležal. Ráno som si dal raňajky, pofajčil, a počas čakania som čítal super knihu „Na ceste“. V Rijáde nemali fajčiarske búdky ako na našich letiskách, fajčilo sa v normálnej miestnosti, a keď bola plná, tak jednoducho na chodbe.

Konečne som sa dočkal a nastúpil do krásneho B777 vo farbách Saudie. Po 5 hodinách sa podvozok dotkol Indickej pôdy a môj trip sa oficiálne začal.

 

Fotogaléria:

[nggallery id=606]

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Páči sa mi