Nasledujúci deň ráno sme opustili mrazivé Kazbegi. Cesta bola tentokrát neporovnateľne znesiteľnejšia a do Tbilisi sme prišli rýchlo a v dobrej nálade. Pôvodne sme chceli ešte noc ostať a Arménsko navštíviť až na ďalší deň, no keď sme prišli na autobusovú stanicu, rozhodli sme sa , že bolo dosť čakania. Yerevan bol na dosah, stačilo vykročiť k správnej marshrutke a ocitli by sme sa v novej krajine. A tak sme vôbec neváhali, zaplatili sme prvému šoférovi, ktorého sme zbadali a nasadli do príjemnej modernej marshrutky. A tam sa začala naša komická, nie práve bezproblémová cesta smer Arménsko.

Najskôr sme hodnú chvíľu museli čakať na ďalších ľudí, lebo ako to býva, marshrutky nemajú stanovený čas odjazdu, jednoducho vyrazia, keď sa autobus naplní. A vyzeralo to tak, že nášmu sa to nikdy nepodarí. Po nejakom čase aj sám šofér stratil trpezlivosť a rozhodol sa, že nás zavezie kamarátovi do inej, plnšej marshrutky, pretože jemu sa s dvoma pasažiermi neoplatilo ísť až do Yerevanu. Dobre teda, tak sme sa odviezli kúsok cez mesto a znova sme zastali a čakali. A kamarát nie a nie prísť a aj po viacerých telefonátoch sa stále nič nedialo. Napokon prišlo staršie rozhegané auto s dvoma ďalšími cestujúcimi, ktorí sa spolu so šoférom náramne bavili na predných sedadlách a my sme sa v pokoji rozvalili vzadu. Šťastní, že sme sa niekam konečne pohli, sme oddychovali a pozorovali, ako sa vzďaľujeme od mesta, za ktorým sa už črtali nekonečné polia a pustiny.

Arménsko

Netrvalo dlho, ledva hodinku a znova sme zastavili. Bolo treba predsa nakúpiť mandarínky na, pri ceste sa nachádzajúcom, veľkom mandarínkovom trhu! Všetci sme vystúpil a kým oni nakupovali kilá ovocia, my sme sa prekvapene rozhliadali po nekončiacom rade malých stánkov alebo otvorených kufrov áut tiahnucom sa kam až oko dovidelo. A všetky predávali len jedinú potravinu, svieže čerstvé mandarínky. Pobavene sme sledovali, ako si šofér vyberá tie „najlepšie“ (všetky stánky a mandarínky boli úplne rovnaké) a keď bol po nejakom čase konečne spokojný, mohli sme ísť ďalej.

Niekoľko krát sme ešte zastavili, odovzdať ovocie kamarátovi, prebrať niečo ďalšie od iného alebo len tak sa s niekým porozprávať no nakoniec auto voňajúce po mandarínkach naozaj dorazilo ku gruzínsko- arménskej hranici. My sme podľa pravidiel prešli kontrolou, do pasov si nechali vytlačiť novú pečiatku a potom sme museli čakať na šoféra. Ako sme tak stáli v Duty free zóne a neprítomne sledovali autá prechádzajúce colnicou, čo sa nestalo! Náš šofér si to nacúval priamo do auta stojaceho za ním! Pod dohľadom všetkých policajtov pri jazde takmer krokom. Nechápavo sme vyvaľovali oči na scénu pred nami a nezostávalo nám nič iné, len sa nad celou tou bizardnou situáciou smiať. Šofér vyskočil z marshrutky, pribehli ďalší policajti a zdĺhavo riešili a vyzeralo to, po niekoľkých dlhých chvíľach, že nič nevyriešia. Pomaly sme začali strácať trpezlivosť a zisťovali sme, že ak to takto pôjde ďalej, dnes sa do Yerevanu určite nedostaneme.  Bezcieľne sme sa prechádzali hore dolu dúfajúc, že sa stane nejaký zázrak a nášho šoféra nechajú ísť. Okolo prešiel ďalší šofér s ruskými črtami a s fľašou vodky pod pazuchou z Duty free obchodu. Hneď nám vysvetlil, že sa to celé môže poriadne pretiahnuť a možno sa odtiaľ dostaneme až zajtra. Vzápätí nám však ponúkol zaujímavé riešenie. Navrhol nám, že nás zadarmo zvezie do Yerevanu a dostaneme sa tam ešte dnes.

Čo si vybrať? Možno nekonečne čakať na pôvodného neschopného šoféra alebo nechať sa zviezť zvláštnym, podozrivo vyzerajúcim Rusom, možno od vplyvom alkoholu, ktorý to chce urobiť ešte k tomu zadarmo? Jasné, že sme si vybrali Rusa!

A tak sme sa už o niekoľko minút viezli v príjemnej marshrutke, rovno na predných sedadlách s výborným výhľadom na prekrásnu scenériu arménskych hôr vo svetle zapadajúceho slnka. Do toho hučali typické clivé arménske piesne a nič, naozaj nič, nemohlo utvoriť lepšiu atmosféru príchodu do novej krajiny ako práve toto. Niekoľko hodín sme vstrebávali pocit dobrodružstva a všetkého toho krásneho, nefalšovaného cestovateľského šťastia, ktoré sme dnes zažívali.

Arménsko

Slnko pomaly zapadlo, zotmelo sa a my sme sa trmácali ďalej. V Yerevane sme nemali hostel a nemali sme predstavu, kde jeden nájdeme. No naše šťastie neprestávalo. Šofér nás zaviezol až do ubytovne, kde sám spal a za prijateľnú cenu (okolo 5000 Dramov na každého- v Arménsku sa každý ľahko stane boháčom a ľahko sa mu ocitne v ruke dvadsať tisícová bankovka) sme dostali samostatnú izbu.

Stačilo ešte zohnať po celom dni nejaké jedlo a ten deň viac vtipno- dokonalý byť nemohol.

Zhodou všetkých možných okolností sa nám napokon podarilo doraziť do hlavného mesta Arménska a mohla začať ďalšia časť nášho dobrodružstva!

Páči sa mi